Pôvodne som neplánoval písať aj o zážitkoch z cestných pretekov, ktoré zdanlivo ponúkajú menej zážitkov ako ultra traily v prírode. Každý maratón má však svoj príbeh a vie byť aj krásny, no zároveň aj ťažký. Zároveň to možno začiatočníkom ukáže, ako to chodí na maratóne.

Jeseň som mal naplánovanú v znamení stoviek, jednej odbehnutej v Hriňovej, druhej v podobe 100. ročníka Medzinárodného maratónu mieru. Keď som sa hneď v prvý deň otvorenia registrácie prihlásil na MMM, zadal som do prihlášky cieľový čas 3:30 hod. Čas o vyše pol hodiny horší ako môj maratónsky osobák z Trnavy 1997 ešte z čias, keď som pretekal koncom 90. rokov v duatlone a každý rok som si po sezóne odbehol 1 maratón – už dosť unavený po sezóne. Rok predtým som v Košiciach zabehol za 3:03 h trochu prepálený maratón zhruba do 35. kilometra v tempe 4 min./km, potom prišila energetická kríza, náraz do steny a cieľová rovinka bola nekonečná.

Predpokladal som, že v tréningoch počas roka budem viac času venovať tempovým tréningom a udržať 3 a pol hodiny tempo pod 5 minút/km sa mi zdalo celkom reálne a pohodové. Počas roka ma však srdce viac ťahalo do hôr, viac som si obľúbil traily v kopcoch a na špeciálnu maratónsku prípravu už neostal čas. Po Hriňovskej stovke som sa ledva stihol zotaviť, už nemali zmysel ťažké maratónske tréningy 2 týždne pred behom. Iba som si v tréningoch otestoval behy v tempe okolo 5-minútového tempa, sledoval pulzy pri nich, aby som vedel, akých hraníc sa mám držať.

Sacharidové bomby

Posledné dva last-minute maratóny (Banská Bystrica 2022 a Senica 2023), ktoré som bežal mimo plánu nezotavený po ťažkých tréningoch resp. ultra behu, ukázali, že maratón vie byť aj krutý, ak sa neberie vážne a neodpúšťa žiadne dobrodružstvá a experimenty. Pri oboch prišla energetická kríza o dosť skôr, ako som bol zvyknutý pri maratónoch, na ktoré som sa špeciálne pripravoval, a tak potom aj vyzerali časy blížiace sa takmer až k štyrom hodinám – napriek zdanlivo pohodovému tempu v prvej hodine-dvoch.

Počas roka som viedol dosť konzultácii s Danielom Weissom, ktorý sa venuje výžive športovcov. Pripojil som sa na viacero webinárov s týmito témami a tak som v príprave aj na samotných pretekoch kládol väčší dôraz na výživu a hlavne na dostatok a pravidelný prísun sacharidov. Pozitívne sa to prejavilo aj na tohtoročných ultra behoch. Boli aj tam menšie krízy, ale nie kvôli energetickým „nárazom do steny“.

Po nedeľnom krátkom tempovom tréningu som si posledný týždeň dal iba ľahšie behy v utorok a stredu, piatok a sobota boli v znamení carbo-loadingu – teda dopĺňania sacharidov, aby hladiny glykogénu v nedeľu boli na maxime. Sobotný krátky „nakopávací“ beh, ktorý zvyknem dávať deň pred pretekmi, som kvôli pomerne skorej ceste do Košíc nestihol. Manželka mi splnila priania v podobe ryžového nákypu s hrozienkami a rezancov s makom, ktoré si mi osvedčili ako jedlá pred pretekmi, resp. deň pred. Po ceste a registrácii som okrem toho zbaštil ešte trojuholník pizze a cestoviny v košickom Auparku.

Ešte som do toho priložil rezance s makom popri pozeraní basketbalu, kde mi radosť urobili Prievidžania, ktorí vyhrali v Spišskej Novej Vsi. Noc nebola ideálna, počas obracania na druhý bok niekedy okolo pol tretej mi to nedalo, a pozrel som si priebežné výsledky volieb a potom som asi hodinu obnovoval stránku štatistického úradu. Ale niečo som pospal a stačilo to na pomerne svieže prebudenie.

Raňajky pozostávali z ryžového nákypu, ktorý som zapil nápojom Edgar Power Drink, ktorý energiu dodáva postupne a na pár hodín aj zasýti aj dotankuje. Teplota bola ráno príjemná, aj predpoveď na deň sľubovala optimálnych 18 stupňov a trocha oblačnosti. Nabalil som si do vreciek 7 Edgar gélov (nakoniec som minul 5), ktorých chuť mi celkom sadla a zatiaľ ma nesklamali. Doteraz bolo mojim maximom 2-3 gély, ale po radách Daniela Weissa som to zdvojnásobil. Trochu paniky mi spôsobilo, keď som ešte v sobotu autom cestou zistil, že som si doma zabudol pripravené domáce ampulky so soľou. Nezohnal som žiadne soľné tabletky ani v sobotu v stánkoch pri prezentácii. Našťastie nehlásili teplé počasie, ale aj tak prišla záchrana v podobe zabudnutých 3 ampuliek, ktoré som našiel v igelitovom vrecúšku v pretekovej taške zabudnuté po nejakom ultra behu. K tomu som pribalil pár energetických želé a gumených medvedíkov.

Na štart + prvé kolo

Jeden a pol kilometrová cesta pešo z ubytovne Strojár so záverečným asi polkilometrovým poklusom a rozcvičením a ponaťahovaním bola dostatočným zahriatím pred maratónom. Mal som dobrý sektor, takže prestoj medzi výstrelom a štartovou bránou bol iba pár sekúnd. Zvítal som sa s kamošmi – Janom Šmýkalom, Martinom Detvajom a Martinom Mokrým. Ich plánované tempá boli podobné s mojimi. Martin D. má tento rok parádnu maratónsku formu a stratil sa nám už na prvom kilometri. Zato s Martinom M. nám spoločné tempá sadli. Celé prvé kolo sme bežali spolu, tempo sa pohybovalo medzi 4:55 – 5 min/km, stihli sme aj pokecať a zavtipkovať a bežalo sa fajn. Cítil som rezervy a v prípade potreby som vedel zrýchliť, ale radšej som sa držal na uzde. Bolo nás vyše 5 tisíc maratóncov, ale trať bola v prvom kole celkom priepustná, nezrážali sme sa. Na občerstvovačkách som si najprv bral fľašky, ktoré sú komfortnejšie pri pití za behu ako poháriky, no časom som zistil, že sú mi zbytočne veľké a polku obsahu som vyhadzoval, tak som neskôr prešiel na jeden glg z pohárika. Príjemná teplota z nás toľko potu nežmýkala, nebolo treba sa polievať a ochladzovať, takže pitný režim som bral skôr ako prevenciu, ak by okolo obeda vyšlo slnko a začalo viac páliť. Trať sa zahustila až pred koncom prvého kola, kedy nás dobehla početná skupina bežiaca na cieľový čas na 3:30. Ich tempo nám sedelo, no zviezli sme sa s nimi iba do obrátky, ktorá nás nasmerovala do druhého kola v parádnej atmosfére medzi hlučnými špaliermi tvorenými povzbudzujúcimi divákmi.

S Martinom Mokrým (1115) nám bolo v prvom kole veselo

Zápcha v druhom kole

Tu však tesne pred nami odštartovali jednu z polmaratónskych vĺn a trať sa úplne zapchala. Aj napriek snahe čo najviac obchádzať pomalších bežcov mi prvý kilometer pripadal ako výklus a tempo padlo o pol minúty na kilometer. Prvý kilometer som si povedal, že aspoň sa chvíľu vydýcham a neprepálim to. Ale tempo už bolo dosť pomalé, dobehla nás aj ďalšie skupinka z AK Baník Prievidza. Ondrovi Hanzlíkovi, ktorý sa po zranení pomaly dostáva do formy, bolo tempo pomalé, tak to začal obiehať po obrubníkoch a po tráve. Prešiel som potom na takéto slalomy aj ja, bolo to o niečo rýchlejšie ako zastavovať každú chvíľu za pomalšími bežcami, ale takéto zmeny tempa a kľučkovanie tiež neboli ideálne. Keď sme obišli okruh na Aničke, videl som, že skupina kilometer za nami je na tom ešte horšie. Na širších cestách v meste sme si našli trochu miesta. S Martinom M. sme sa striedavo v dave strácali a nachádzali. Cítil som, že nohy pomaličky začínali tuhnúť, ale energetické krízy som nedopustil a gélmi zhruba v polhodinových intervaloch som hladinu cukrov držal pod kontrolou. Na Južnej triede na širšej ceste sa dalo trochu rozbehnúť a držať tempo. Na nekonečných protiľahlých rovinkách okolo 32 – 34. kilometra som pomaly aj očakával, že príde nejaká kríza. Ale zatiaľ išlo všetko relatívne hladko. Ďalší lievik prišiel po zúžení cesty. Držal som sa na ľavej strane a keď hrozila zápcha alebo som narazil na pomalšiu skupinu, našiel som si priestor medzi kužeľmi oddeľujúcimi uzavretú polovicu trate od premávky. Zápchy však vznikali pri chaotických križovaniach na občerstvovačkách. Keď som videl, že cieľ je už relatívne blízko a bežalo sa mi stále dobre, už som väčšinu bufetov len preletel, ušetril pár sekúnd, maximálne niekde uchmatol narýchlo glg vody alebo jonťáku. Vďaka tomu som zrejme aj odskočil Martinovi M. Ten mi vravel, že sa obával posledných dvoch kilometrov, ale podľa cieľového času asi ani on neprežil žiadnu väčšiu krízu. Ja som sa na posledných troch kilometroch nadýchol k rýchlejšiemu finišu. Videl som, že veteránsky osobák, ktorý nebol veľmi vysoko postavený (3:43 h zo Senice 2022), hravo prekonám aj keby prišla väčšia kríza. Zapol som „forsáž“, no na kilometrových medzičasoch to veľmi nevidieť . Zakaždým, keď som na cieľovej rovinke trochu nabral rýchlosť, musel som na úzkej ceste spomaliť alebo obchádzať pomalších bežcov. Náladu mi zdvihlo aj to, že keď som sa pozeral na obiehaných bežcov, všetci mali červené polmaratónske čísla a keď som aj predbiehal ojedinelých maratóncov, tak väčšinou s trojcifernými číslami. Ja som mal 1025, to znamená, že som predbiehal papierovo lepších bežcov. V duchu som si vravel, že by bolo fajn skončiť vyššie ako je moje číslo, ideálne v prvej tisícke. Hádajte na koľkom mieste som nakoniec dobehol? 999. V čistom čase 3:37:15 (čas od výstrelu 3:37:22).

Spokojnosť s časom a výkonom?

Keď sa ma niekto pred behom pýtal, na aký čas si trúfam, nevedel som odpovedať. Nevedel som, aký deň trafím, či budem zotavený po Hriňovskej stovke. Neobával som sa toho, že by mi chýbal objem. Hlava a psychická odolnosť sú taktiež po stovkách v kopcoch nastavené celkom dobre, 42 kilometrov na rovine sa potom zdá byť iba kúsok. No nemal som od júna nabehané skoro žiadne behy v maratónskom tempe. Reálne boli časy od 4 hodín pri horšom dni – po 3:30 pri super dni. Najpravdepodobnejšie niekde uprostred, ideálne pod 3:43 h. Čiže zdanlivo by som mohol byť spokojný. Odbehol som asi prvý maratón bez výraznejšej energetickej krízy. Určite minimálne 2 minúty mi z času zobrali zápchy na trati v druhom kole, kľučkovania a obchádzky. No keď sa teraz spätne pozerám, možno pri menej opatrnom behu v prvom kole a pri lepšej priepustnosti trate bolo čas pod 3:30 h reálny – to sú iba o 5-7 sekúnd lepšie medzičasy na km, ale to sú už len teoretické úvahy. Pri maratóne nie sú žiadne keby a treba brať čas taký, aký vyšiel.

Čo ďalej?

Už si asi 5 rokov vravím, že s cestnými maratónmi končím, že sa mi zdajú oproti ultra trailom v prírode trochu nudné a monotónne. Na štarte zaradíte trojku, bežíte 2 hodiny na trojke, dopĺňate palivo a pocity v cieli sa odvíjajú od toho, či sa vám v poslednej hodine podarí zaradiť aj štvorku, alebo musíte podradiť aj do dvojky, či nebodaj jednotky. To prekonávanie kríz býva na maratóne na jednej strane kruté, na druhej strane sú to zážitky, vďaka ktorým sa maratón vryje do pamäti. Práve prekonávanie kríz po „nárazoch do steny“ vás robí silnejšími a odolnejšími. To platí aj pri ultra trailoch. Ja keď sa postavím na štartovú čiaru oficiálnych pretekov, aj ak to beriem ako prípravu, atmosféra pretekov ma prinúti podať maximálny výkon, aký je v ten deň a v tom danom rozpoložení dosiahnuteľný. Atmosféra na košickom maratóne je neopakovateľná a možno vďaka nej sa sem možno raz vrátim. No bude treba vymyslieť taký časový harmonogram a tak posunúť štarty polmaratónu (ideálne deň pred alebo po dobehnutí väčšiny maratóncov), aby mohol každý maratónec podať aj pri takomto počte účastníkov maximálny výkon.

Záver sezóny mám ešte v nedohľadne. V októbri ma čakajú ma dva obľúbené kratšie kopcovité behy (Beh do oblakov v Bojniciach a Beh hornoveským chotárom), v ktorých sa mi v posledných rokoch podarilo zvíťaziť vo svojej kategórii medzi päťdesiatnikmi. Podľa formy na nich uvidím, či pretekovú sezónu potom pozvoľna ukončím alebo ešte potiahnem do novembra.