Aj keď ma srdce ťahá k ultra trailom, kde si okrem spoznávania krajiny odnesiem aj mnoho zážitkov a emócií, typologicky mi asi viac sedia kratšie behy s ťažkými kopcami. Tu dokážem hrubou silou trochu vykompenzovať pár kíl navyše a nižšie aeróbne predispozície. V našom regióne som si pre to obľúbil hlavne Beh Hornoveským chotárom, Čirov beh v Radobici a Beh do oblakov v Bojniciach. Navyše ten sa beží na stúpaniach a zbehoch, kde som celé leto behal intervaly v kopcoch. Takže som vedel, kde sa treba šetriť a kde naopak – môžem do toho „kopnúť“.

História Behu do oblakov

Beh do oblakov patrí k mladším behom, tento rok písal len štvrtú kapitolu. Organizuje ho Atletický oddiel Partizánske v spolupráci s ďalšími partnermi. Na premiérovom ročníku v covidovom roku 2020 mi pódium v kategórii nad 50 rokov ušlo. Bežal som to krátko po chorobe sprevádzanej tráviacimi ťažkosťami, ktoré mi zobrali nielen 3 kilá, ale aj silu. Za časy nad 51 minút na necelých 10 kilometroch sa ani v kopcoch medaily nerozdávajú, maximálne zemiakové, ktorých som si užil za posledné roky dosť.

V roku 2021 som prišiel lepšie pripravený. Rok s prácou na home office mi umožňoval lepšie si naplánovať režim dňa a tréningy, tak som z toho vyťažil svoje úplne prvé bežecké víťazstvo v živote v čase pod 48 minút o 17 sekúnd pred Zoltánom Szárazom. V roku 2022 to bol takmer na chlp rovnaký čas, no stačil iba na 2. miesto s dosť priepastným odstupom za Milošom Zemaníkom z Čadce. V sezóne 2023 som v rámci prípravy na ultra behy pridal do tréningov viac kopcov a nastúpaných metrov, tak som veril, že aj čas bude tento rok výrazne lepší.

1. októbra som síce bežal maratón v Košiciach, ale aj tak som veril, že ma to úplne neodrovná a 7. október som aj tento rok zarezervovaný pre domáci beh – aj v konkurencii Javorníckej stovky, Garmin behu Súľovskými skalami, či behu na Pustý hrad. Tento rok pôvodne kategóriu nad 50 rokov organizátori nevypísali. S bežcami o 10-13 rokov mladšími, ktorí sú na vrchole síl, sa ťažko preteká. No po protestoch viacerých bežcov nakoniec vytvorili kategóriu aj pre nás. Hovorí sa, že výkon záleží od vás, ale umiestnenie od súperov. Veľa sa nás tento rok v M50 neprihlásilo. V štartovke sme boli piati, podľa predpokladov bol z nich najsilnejší František Klement – tréner a otec našej olympioničky v behu na lyžiach Barbory Klementovej. Behá desiatky (naposledy Brose Night Run) v podobnom tempe ako ja, vlani v Hornej Vsi som skončil asi minútu za ním, tak som vedel, že ak budem chcieť vyhrať, budem musieť podať výkon na hranici svojich možností. Ale už krátke fartleky v stredu a piatok pred behom ukázali, že forma je dobrá a že by to mohlo dobre dopadnúť.

Červené svetlá zhasli, máme odštartované

Väčšina bežcov sa prihlásila na kratšiu (5-kilometrovú) trať bez väčšieho stúpania. Na štarte nás na hlavnej 10-kilometrovej trati vybehlo vyše 60. Začal som svižne, ale s malou rezervou, vedel som, že ozajstné preteky začnú až v stúpaní na konci 3. kilometra, tak som nechcel dobehnúť pod kopec zakyslený. Po kilometri sa za mnou objavil v modrom tričku Fero Klement a držal sa ma ako kliešť, na vetre som ho pustil na chvíľu pred seba, aby som si trochu oddýchol. Keď sa začalo stúpanie strmou serpentínou okolo dinoparku, nezvoľnil som a držal som taký pravidelný krok, ako keď som tu v auguste behal dvojminútové intervaly. Kupodivu som mu začal utekať, predbehol som ešte nejakých bežcov a dotiahol som sa na klubového kolegu z AK Baník Prievidza Antona Belianského. Ten je síce o kategóriu vyššie, ale je stále o niečo lepším bežcom. Spolu sme po krátkej voľnejšej pasáži pred autokempingom stúpali aj na druhú polovicu stúpania na vyhliadku Čajka v oblakoch. Aj tu som držal pravidelné tempo a ušiel som aj Tonkovi. Veľmi som sa za seba neobzeral, ale zakaždým, keď som sa na serpentíne periférne pozrel vedľa seba, videl som neďaleko bežca v modrom, ktorého som sa nemohol striasť. Išiel som si svoje tempo, ktoré však bolo na hrane mojich schopností a dosť vysoko nad aeróbnym prahom. No už pohľady na kilometrové medzičasy mi ukazovali, že bežím rýchlejšie ako sú moje osobáky na týchto segmentoch a vyššími pulzami som sa nenechal rozhádzať. Sú to preteky, v nich sa ide na doraz.

Správny chlap sa nikdy nevzdá

V dlhom asfaltovom zbehu som cítil, že hore kopcom som sa do toho dosť oprel, s dychom som bol na limite, po krátkom vydýchaní som sa to snažil pustiť, natiahnuť krok a nebrzdiť, aby ma v klesaní nedobehli, prípadne keď, tak čo najneskôr. Tonko ma dobehol asi na 7. kilometri, ale stále som ho mal tesne pred sebou a išli sme podobné tempo. Stále som bežal na limite a nohy pomaly začínali tuhnúť. Už som si aj párkrát v duchu vravel, že kašlem na to, zvoľním, budem druhý. Ale stále som tlačil a bežal, čo to dalo. Vidina pódia (a hlavne víťazstva) zo mňa vždy dokáže vyžmýkať aj skryté rezervy. Dostihli sme ešte jedného bežca, no blížila sa aj skupina za nami a pri vstupe do kúpeľov nás asi 2 kilometre pred cieľom dobehla. Vravím si, že sa chvíľku vydýcham a zveziem s nimi, aby som mal ešte nejaké sily na finiš. Pokiaľ nejdem do finišu úplne zavarený a vytuhnutý, tak si v ňom verím a často prešprintujem aj lepších bežcov.

Blížiaci sa cieľ

V tom som však zbadal, že bežec v modrom nebol môj rival v kategórii, ale niekto iný. Ale v skupinke sme boli dvaja-traja, ktorí by teoreticky mohli bežať v mojej kategórii (pri bežcoch sa ťažko odhaduje vek, všetci vyzerajú mlado), nemal som informácie o tom, či sa ešte niekto dodatočne neprihlásil. Tak som sa ich držal ako kliešť, aby som náhodou potom v cieli neľutoval, že som tesne prehral. Keď mi neušli ani na poslednom krátkom stúpaní nad Baštou, opäť som zapol „forsáž“ a nasadil v miernom klesaní k dosť dlhému finišu asi 300 metrov pred cieľom. Tonka Belianskeho som už nedobehol, ale celej skupine som dosť výrazne ušiel. Keď v cieli moderátor pri mojom dobehu oznámil, že som vyhral vo svojej kategórii, vydýchol som si, potešil sa o radosť s dcérami a konečne som konštatoval, že mi preteky sadli a že letná (a v podstate celoročná) príprava priniesla nejaký efekt. Pred druhým Františkom Klementom som mal nakoniec náskok 47 sekúnd. Svoj osobný rekord na tejto trati som si zlepšil o vyše 2 minúty, čo ma napĺňa optimizmom a ukazuje, že ešte nejdem z kopca a nejaké rezervy ešte v sebe mám.