Keď som prvýkrát zbadal formát okruhových ultra pretekov Big Bear’s Backyard Ultra, povedal som si, že by to mohlo byť niečo pre mňa. Konečne sa mi asi po štyroch rokoch podarilo nájsť a ustrážiť si termín, ktorý nekoliduje s prácou, či inými podujatiami, z ktorých sa nedalo vyzuť alebo ich preložiť.

V sobotu 19. októbra som tak o 8:00 premiérovo odštartoval krúženie pri žilinskom vodnom diele v rámci Party behu počas víkendu venovaného tímovým Majstrovstvám sveta. Aj keď pri ultra behoch sa nikdy dopredu neplánuje a nevie sa, čo bude o hodinu, bol som odhodlaný bojovať čo najdlhšie, v duchu som dúfal, že prekonám magických 24 hodín, čo zakladataľ backyardu Lazarus Lake vyrátal tak, aby sa za 24 hodín odbehlo 100 míľ (160,9 km).

Backyard je beh, kde každú hodinu štartujú bežci na 6,7 km dlhý okruh. Počas tej hodiny musia stihnúť odbehnúť okruh + servis (jedlo, WC, prezliekanie, prípadne oddych). Kto nestihne ďalší štart, končí, beží sa, kým nezostane posledný bežec. Slovenský rekord drží Patrik Hrotek s 55 okruhmi (hodinami), svetový rekord je trojciferný.

Príprava a horúce leto

Tento rok moja príprava nebola ideálna. Nemôžem povedať, že by som sa v tréningoch flákal, behal som, koľko dovolil čas a povinnosti. Aj zranenia a choroby ma celý rok obchádzali. Do júna mali moje tréningy systém a aj sa mi darilo ho dodržiavať. Tréning po Ultralanovke bol nastavený na Strečniansku mašľu, no keď som sa z nej  musel kvôli pracovným povinnostiam odhlásiť, aby príprava nevyšla nazmar, zabehol som si vo štvrtok 20. júna vlastnú stovku v kopcoch na 10-kilometrovom okruhu okolo Kanianky, kde sa na 1-2 kolá pridávali ku mne bežeckí kamaráti. Po nej a krátkom oddychu prišlo horúce leto, to v kombinácii s pracovným vyťažením bežeckým tréningom veľmi neprialo. Tréningové plány sa museli operatívne plátať a meniť. Hlavne nízky počet dlhých behov nad 2-3 hodiny sa negatívne prejavil na mojej jesennej forme v dlhších pretekoch. Košický maratón som zabehol napriek lepšej prvej polke o 2 minúty horšie ako vlani za 3:39 h. Svetlými bodmi počas leta a skorej jesene boli 2 kratšie behy v kopcoch – Beh hubovským chodníkom a bojnický Beh do oblakov, kde sa mi podarilo dostať na bedňu v kategórii nad 50 rokov. Hoci ten druhý domáci beh som bežal pomerne krátko po darovaní krvi a trochu som cítil, že bežím ako s limiterom a čas bol o vyše minútu horší, ako pri vlaňajšom víťazstve. Až po košickom MMM som sa zameral na tréning tempa na backyard, čo po maratónskej regenerácii bolo iba niečo vyše týždňa. To sa už veľa natrénovať nedalo, skôr som si chcel len nájsť komfortné tempo, vybrať správnu obuv, otestovať  prestávky v chlade zabalený v spacáku na kempingovej stoličke a následné rozbehnutia.

Cesta na štart

Po troch dňoch bez behu som si vybral za miesto výjazdu dolnoliptovskú obec Hubová. Vďaka spánku u svokrovcov som si ušetril takmer hodinu ranného spánku. Na miesto som sa vybral sám, bez supportu, nenašiel som podobného blázna, ktorý by bol ochotný so mnou tam stráviť x hodín, doma som s bežeckými pretekmi a podobnými (pre niekoho šialenými) ultra nápadmi skôr v opozícii. Z nášho regiónu na backyarde štartovali iba Patrik Hrotek a Tomáš Ďurta, elitná pätnástka reprezentujúca Slovensko však štartovala až 6 hodín po nás.

Pár rokov sa poflakujem po ultra behoch a rôznych okruhových behoch bez konca, stále však čakám na deň, kedy do seba zapadne všetko ako má – forma, spánok, počasie, trávenie, zranenia – a všetko pretavím do úspešného výsledku. Na krátkych behoch v kopcoch sa mi to občas pošťastí, pri ultra behoch sa mi to ešte nepodarilo. Blízko mali k tomu obe posledné Ultramagury 71, ale aj tam som mal pár hluchých úsekov. Žeby dnes bol ten deň?

Chladné ráno a prvé pohodové kolá

Spánok z piatka na sobotu bol výnimočne dobrý, asi najhlbší a najsúvislejší spomedzi všetkých mojich pred ultra a predmaratónskych. To bolo dobré znamenie.

Ešte pred dvoma týždňami vyzerala predpoveď počasia optimisticky s teplotou v noci nad 10 stupňov. Z prehnaného optimizmu ma však rýchlo vyviedol organizátor Miloš Pintrava, ktorý varoval, že noci v „zátoke“ bývajú chladnejšie ako zvyšok trate. Aj predpoveď sa s blížiacim termínom behu blížila k mrazivej nule v noci a príjemným 15 stupňom a jasnej oblohe cez deň. Na to som sa pripravil, aby som nevychladol, priniesol som si na prestávky medzi kolami aj teplú bundu a spacák. Obliekol som sa tak, aby som do obeda postupne vrstvy zo seba zhadzoval a nemusel sa zdržiavať kompletným prezliekaním. Obul som si viac tlmené trailové topánky Asics Trabuco Max 3, ktoré sú síce na asfalte vďaka dezénu trochu hlučné, ale veľmi pohodlné.

Po štarte išlo všetko podľa plánu. Nakoniec nás v „party behu“ odštartovalo iba 9. Svoje optimálne tempo som si v tréningoch našiel okolo 6:15 – 6:30 min/km. To boli aj pulzy hlboko v zóne Z2 a aj krok bol prirodzený. Nechcel som experimentovať s príliš pomalým tempom, kde by sa menila biomechanika kroku a mohlo by to časom viesť k bolestiam a únavovým zraneniam. Takto mi to vychádzalo na časy na kolo zhruba 43 minút a potom vyše 15 minút prestávky. Štefan Gregor a Stanislav Klimo išli každé kolo po štarte dopredu a bežali výrazne pred nami, s nimi som sa naháňať nechcel. Tak som sa väčšinu prvých šiestich kôl na dennom okruhu BBBU s kombináciou trávy, štrku a asfaltu držal na treťom mieste, tesne pred alebo spolu s Jozefom Gomolom.

Nálada bola výborná, všetko išlo podľa plánov, hoci po takmer piatich hodinách už trochu bolo cítiť, že nohy niečo za sebou majú. Okolo obeda začali pomaly prichádzať aj bežci z elitnej pätnástky, tak sme sa s nimi postupne vítali. Na konci 5. kola som si „ťapol“ s Paťom Hrotekom, Tomášom Ďurtom, či Braňom Zigom. Síce som sa každé kolo snažil niečo zjesť, možno aj v tej eufórii a pohode som nejedol toľko, koľko som mal v pláne. Kríza zatiaľ neprichádzala, hlad som nepociťoval, ale pri spätnom vyhodnotení som zistil, že sa dalo aj viac naládovať kalóriami. Zásob sacharidov som mal dosť. Kombinoval som chlieb s masťou, džemom a nutelou z bufetu so svojimi tyčinkami a občas aj gélmi, po každom kole aj pár glgov piva, jablkového džúsu, sem-tam kola z bufetu. Možno tej som mohol piť ešte viac, obvykle na ultra behoch pomáha aj s energiou aj trávením. Do svojho arzenálu som si ju zabudol kúpiť, pri návšteve bufetu mi málokedy padla do rany.

Párty okruh, ochladenie a prvé problémy

Po 14:00, kedy odštartovala na denný okruh elitná pätnástka, sme zmenili smer a vydali sa na čisto asfaltový okruh (či skôr trasu tam a späť) po druhom brehu. Ten bol celý v tieni, takže bol o poznanie chladnejší. Pocit chladu aj napriek takmer bezvetriu zvýrazňovala vysoká vlhkosť. Mal som v zálohe aj mäkké cestné objemovky New Balance Fresh Foam, ale nakoniec som neprezúval a bežal v trailových Asicsoch. Prvé 2-3 kolá (od 7. po 9. kolo celkovo) to bolo ešte v pohode, aj z hľadiska teploty aj nôh. U mňa sa to začalo lámať v 10. kole, hlavne v črevách, takže pol kola som musel spomaliť a hľadať vhodné miesto v kríkoch pri trati. Pomaly sa začínalo zotmievať a po nútenej prestávke som sa prepadol v rámci kola na suverénne posledné miesto. Ešte to z hľadiska celkového priebehu neznamenalo nič, ale trochu to nahlodalo psychiku a pohodu. Taktiež mi to rozbilo predštartové rituály, nebolo toľko času na prípravu do ďalšieho kola a sotva som sa zababúšil do spacáku, už pískali a zvonili na ďalšie kolo. Veľmi som sa nestihol najesť, ani zobrať so sebou jedlo, dosť stuhnutý som sa ťažko rozbiehal. Urobil som iba dve zmeny. Preventívne som si zobral čelovku a prvýkrát aj slúchadlá, keďže už sme väčšinou behali každý sám svojím tempom a v tmavom a trochu monotónnom okruhu som potreboval trochu nakopnúť hlavu. Nestihol som si ani nastaviť playlist, nechal to na náhodný Spotify výber. Už prvá skladba od Coldplay – Higher Power ma celkom nakopla a pomaly som sa dostával späť do svojho tempa a opäť som sa dostal do prvej polovice deviatky, ktorá stále pokračovala v kompletnom zložení. Na väčšine doterajších ultra behov som mal krízu okolo 50. kilometra, potom som ožil a chytil druhý dych na 70. –  80. kilometri. Veril som, že aj toto bude ten prípad a najhoršie mám za sebou.

Párty končí, začína boj

No na konci 11. kola sa začali opäť ozývať črevá a tak som aj napriek relatívne dostatočnej časovej rezerve po dobehu strávil väčšinu prestávky v plastovej kadibúdke a opäť som sa nestihol poriadne najesť ani zohriať. Navyše som začal podvedome riešiť veci, ktoré priamo s behom nesúviseli. Ako ušetriť manželku, aby po mňa musela 40 kilometrov chodiť druhým autom, ako potom odkarovať do Hubovej svoje auto, takže už som si posledné kolá nedával žiadne pivá ani kávu, aby som mohol karovať a aby som potom zaspal, čím som si urýchlil ortieľ a energia začala rýchlo odchádzať. Problémami neboli ani samotné zažívacie ťažkosti. Nebolo to nič, čo by sa nedalo na bežnej stovke alebo inom ultra behu z bodu A do bodu B prekonať. Backyard a neúprosné štarty každú hodinu však neponúkajú možnosti na dlhšie prestávky ani na reštart. Vydal som sa na 12. okruh s vedomím, že bude asi posledný. Medzičasom sme zostali iba ôsmi, ale aj tak som na trati nebol na tom zo zvyšnej osmičky najhoršie. Nohy samotné by to možno ešte po doplnení cukrov nejako dali a možno by som chytil tretí dych, skôr som začal odchádzať mentálne a nejako som prestával bojovať. Do cieľa 12. kola som došiel asi 10 minút pred limitom, čo bol ešte celkom dostatočný čas na doplnenie energie, ale už som bol zmierený s tým, že si dám prestrihnúť náramok s čipom a idem pomaly baliť veci. Presviedčali ma viacerí – Peter Juričko, Marek Behančin, Braňo Filo, Katka Hybenová, Hrotekovci… A aj Peter Ondráš vravel, že to mám skúsiť a aspoň odštartovať do ďalšieho kola, lebo zajtra budem svoj predčasný koniec ľutovať.

Zvonec a koniec

12 kôl, 80,5 km. Pred behom som nepredpokladal, že môžem skončiť tak skoro. Odbehol som už veľa stoviek v kopcoch, tak minimálne túto métu na rovinatej trati som pokladal za samozrejmosť. Pred behom som síce súperov a ich formu nepoznal, ale mal som v pláne zotrvať do konca a prekonať magickú 24-ku. Backyardový formát však druhú šancu na reparát nedáva. Nakoniec som aj oľutoval, že som sa viac nezaťal a viac nebojoval. Pri záverečnom fotení mi vraveli, že takú vysmiatu a veselú DNF fotku nezvyknú fotiť 🙂 Ani skvelú kamarátsku atmosféru v zázemí štartu/cieľa som si veľmi nestihol užiť. Pôvodne som po znechutení a precitnutí na druhý ani tento článok nemal chuť písať. Ale nakoniec som sa k nemu dokopal, nech aj ostatní vidia, že nemusí vždy všetko vyjsť podľa plánov.

Viac ako polovicu sacharidových rezerv, piva, džúsom som tak po predčasnom konci trepal naspäť. V noci mi to nedalo a párkrát som skontroloval priebežný stav na oboch backyardoch. Ráno som zistil, že môj parťák Jozef Gomola to dotiahol až na víťazstvo a až do samého konca išiel ako stroj kolo za kolom s medzičasmi, ako keď sme ich spolu bežali cez deň. Jozef, gratulujem! Podobne aj Patrikovi, hoci na jeho dobehnutie som si musel ešte deň počkať.

Zobudil som sa s takmer čerstvými nohami, predpokladal som, že po 24 a viac hodinovom krúžení budem imobilný, tak som si aj na pondelok v práci nahlásil dovolenku, tú som nakoniec zrušil. Sám sebe som nadával, že som sa nenechal ukecať tými, čo me do ďalšieho kola prehovárali. Už sa nedozviem, ako by to dopadlo a koľko kôl by som ešte zvládol. Keďže sezóna končí, šanca na reparát už nebude, budem musieť vydržať do jari. Väčšinou ma nepodarené preteky vždy namotivujú do ďalšieho a tvrdšieho tréningu. Teraz som sezónu 2024 už zapichol. Žiadne ultra behy v okolí nie sú, v tejto nie ideálnej forme už nemá cenu naháňať sa po kratších lokálnych pretekoch. Radšej si dám na reštart tradičný dvojtýždňový posezónny oddych od behu vyplnený inými kompenzačnými aktivitami. Porobím resty okolo domu a v novembri sa vrhnem do tréningu a budem hľadať novú motiváciu a nové ciele a méty.

Moje medzičasy na kolo: https://www.racematix.com/app/BBBU/#2024-10-P:results-reg:161846

Výsledky BBBU Party. https://www.racematix.com/app/BBBU/#2024-10-P:results

Výsledky 2024 Backyard Ultra World Team Championship: https://www.racematix.com/app/BBBU/#2024-10-W:results

Záznam behu na Strave: https://www.strava.com/activities/12695010539

Fotogaléria – foto: Tina Magová, Eva Kišková + z môjho mobilu