Posted by Zimný beh so štartom a zázemím v obci Ľutov neďaleko Bánoviec nad Bebravou už patrí k tradičným trojkráľovým behom, hoci nemá dlhú históriu. Behy v zimnej prírode mám síce rád, v tomto ročnom období to však s pretekaním nepreháňam. Napriek tomu má tento beh už moje miesto v srdci. Tento rok sa konal siedmy ročník, počas covidu mal prestávku, a ak ma neklame história na Strave a pamäť, tak to tento rok bola moja štvrtá účasť.
Posledné roky má beh prívlastok „komunitný beh“, čiže nie sú to oficiálne preteky. Čas sa však meria, poradie vyhodnocuje, hoci aj mne ide primárne o stretnutie s bežeckou komunitou a prvé otestovanie formy uprostred zimnej prípravy.
Trate a príroda
Organizátori ponúkajú na výber 2 trasy – 20 a 10 km – hoci reálne merajú zhruba 19 a 11 km. Trasy vedú po kopcoch, hrebeňoch a lúkach v južnej časti Strážovských vrchov s prevýšením 850 resp. 350 metrov. Trojka je to podľa toho, že sa beží cez tri vrcholy – Vysoká, Kňaží stôl a Bradlo, kratšia trasa vynecháva Kňaží stôl. No ak nemáte naštudované GPS trate alebo ste tu prvýkrát, nenechajte sa pomýliť, že sú kopce iba tri. Tých stúpaní je na trase asi 6 alebo 7 a keď si myslíte, že kopec je posledný a už to pôjde iba dolu, o chvíľu príde ďalší.
Tým, že sa beží v zime, prírodné podmienky robia trasy niekedy ťažšími, inokedy behateľnejšími a cieľové časy medzi ročníkmi sa nedajú porovnávať. Už som tu zažil pri mojej prvej účasti v roku 2017 po kolená snehu, -15 stupňov a na hrebeni víchricu a fujavicu, pri ktorej nebolo vidno zaviate stopy bežca idúceho 100 metrov predo mnou. Zažil som tu aj takmer jarné počasie v roku 2023, aj zamrznutý povrch. V roku 2020 som si na suchú trať obul cestnú obuv, no na záverečnom zbehu po zvážnici do dediny slnečné lúče na poludnie roztopili zamrznutú zem a po ílovitom „mydle“ som sa na bruchu pár metrov „posánkoval“ a do cieľa prišiel zablatený s dotrhaným číslom. Tento rok to bolo niečo medzi. Pár centimetrov snehu v noci primrzlo, no predpoveď počasia predpovedala plusové teploty počas dňa. Mali sme tak na štarte ľad, počas behu zamrznutý snehový poprašok alebo holé lúky, v druhej polovici sa už sneh začínal topiť a trať mäknúť.
Zázemie v Ľutove
Mám rád atmosféru dedinských behov a útulné zázemie v malých kultúrnych domoch, podobne ako napríklad v Hornej Vsi alebo Radobici. Adam Lisý spolu s ďalšími organizátormi nám pripravili okrem občerstvenia v podobe chlebov s nátierkami, čaju, kofoly, radlerov namiesto platby štartovného aj za kalíštek zázvorovice. Poloha a charakter trasy sem každoročne pritiahnu zhruba stovku bežcov z okolia Bánoviec, Prievidze, no vždy aj dosť bežcov zo slovenskej ultra trailovej komunity.
Posledné roky býva v Ľutove mojim spoločníkom a vodičom Miro Holec. On mal tiež v pláne odbehnúť beh skôr tréningovo. Ja som tento beh nikdy nebral ako preteky. Vždy som ho absolvoval z plného tréningu. Zimné dva týždne mávam väčšinou v práci dovolenku a tá v spojení s pobytom na Liptove okrem času s rodinou, oddychu od práce každoročne slúži aj ako základ mojej zimnej objemovej prípravy a snáď potom aj jarnej formy. Bolo by mi ľúto kvôli ladeniu na preteky prísť o pár dní tréningu, tak som išiel na štart s takmer 100 nabehanými kilometrami v kopcoch za posledný týždeň poprekladanými posilňovaním a cyklotrenažérom a ťahal som šiesty bežecký deň bez prestávky iba s miernym zvoľnením deň pred. Nemal som tak žiadne plány ani ambície, plánoval som začať voľne a postupne v rámci možností beh odbehnúť a dobehnúť bez stresov a naháňania a nabrať trochu kilometrov v trochu vyššej intenzite ako pri bežných aeróbnych behoch.
Štart a prvé kilometre
Ani som sa veľmi nerozcvičoval, ako rozklus som si dal prvé metre po štarte mierne z kopca, kde som si dával pozor, aby som išiel po mäkšej stope a vyhol sa ľadu. V prvom stúpaní hore lúkou som išiel zadržane, aby som sa nenechal uniesť davom a strážil som si tepy v aeróbnej zóne. Napriek tomu sa mi bežalo veľmi ťažko a postupne som sa poľom prepadával až takmer na záver. Nerobil som z toho žiadnu paniku, išiel som si svoje tempo, no aj tak som až také ťažké nohy nečakal. Pred stúpaním na Vysokú, ktoré končí krátkym strmým výšľapom, už nohy trochu začínali povoľovať, ale pred sebou som na dohľad nemal nikoho. Na vrchole som mal za sebou jednu bežkyňu z kratšej trasy (podľa čísla Radka Kobydová). Keď som si chcel cvaknúť peknú panorámu pod nami, zbadal som, že na kopci fotí Juraj Mátel, tak som mobil odložil do vrecka a pokúšal sa v krátkych zbehoch rozbehnúť nohy. Obuté som mal topánky La Sportiva Lycan GTX, ktoré mám v rotácii vyhradené práve do mokrého snehu a blata. Slúžili výborne, sú síce trochu tvrdšie hlavne okolo priehlavku, ale grip majú výborný. Aj vďaka dôvere k nim som si mohol dovoliť pustiť to v zbehu bez obáv z podkĺznutia a zrazu sa predo mnou začali objavovať prvé skupinky. No keď sa celá skupina s Jankou Bielickou oddelila na rázcestí na kratšiu trasu, zostal som zase sám, na dohľad nikto.
Nohy ožili
Nohy v zbehu naštartovali, dieselový motor už bol v prevádzkovej teplote, tak som to v dlhom klesaní pustil bez brzdenia v tempe pod 4:30 min/km. Koľaje zvážnice, kde sa striedal mokrý sneh a lístie, celkom držali, tak sa to dalo pustiť. Zrazu som v dedinke Trebichava, kde bola občerstvovačka (tú som však nepotreboval, nejaké pitie a jedlo som mal so sebou), dorazil veľkú skupinu s Lenkou Lomnickou a ešte asi dvoma bežcami a štyrmi bežkyňami. V dlhom tiahlom stúpaní som bežal s nimi, zrazu som zistil, že ma začínajú brzdiť, tak som ich v zbehu predbehol a išiel som si svoje tempo a pomaly som pridával plyn. Skupinke som sa vzdialil, zostala tesne za mnou iba Lenka, postupne som dobehol aj Mira Holeca a pár ďalších bežcov. Dal som si gél a glg kofoly a posledných zhruba 6 kilometroch som na to trochu pritlačil. Aj záverečný kopec na Bradlo, ktorý sa zvyčajne kráča, som dokázal vybehnúť a v zbehu do cieľa som sa už nešetril a nohy som pustil. Podarilo som mi postupne najprv na kľukatej ceste s koreňmi a neskôr aj na lúke s topiacim sa snehom postupne predbehnúť všetkých bežcov, čo som mal na dohľad, zrazu som bol v anaeróbnej zóne a tlačiť na pílu som bol nútený aj na poslednom kilometri v dedine na klzkej ceste, lebo stále som za sebou niekoho cítil a aj keď som pôvodne pretekať neprišiel, nedalo mi to len tak vzdať bez boja. Nakoniec to bolo v cieli celkovo 37. miesto na dlhšej trati, ale poradie som neriešil. Cieľom bolo dobre si zatrénovať a nespadnúť.
Mám za sebou pekný komunitný beh v prírode, celkom výživný tréning. Zvečnili ho aj pekné fotky Juraja Mátela. Škoda že keď fotil na Vysokej, ešte som nebol vo svojej pohode a vidno to aj na mojich výrazoch tváre :-), na Bradle to je už o niečo lepšie a sú tam náznaku úsmevu a pohody. Verím, že tento beh bude mať ďalšie pokračovania aj v ďalších rokoch a že sa znova stane súčasťou môjho (a možno aj vášho) bežeckého kalendára a že si tú pohodu a výhľady užijeme znova.
Plány na rok 2025
Tento rok mám v pláne menej pretekov, už aj vlani som išiel týmto trendom. Nebudem sa hnať na všetky dostupné preteky, vyberiem si len prioritné, možno pomedzi to niečo len v rámci stretnutia komunity a ako to nerozbije tréningové plány. Niekedy tá tŕnistá tréningová cesta k vrcholom je z dlhodobého hľadiska krajšia ako pódiá na menej významných behoch.
Tento rok mám medzi vrcholmi v prvej polovici roka zaplánované dve „Looping Monster“ podujatia, kde si chcem zlepšiť osobné rekordy a napraviť reputáciu z nie príliš podarených vlaňajších edícií – Ultralanovka pre Plamienok a Big Bear’s Backyard Ultra. Potom snáď koncom mája Zázrifské pobehaňä. Cesta ma už veľmi neláka, snažím sa čo najviac svojich behov presúvať do prírody.
Fotogaléria Juraja Mátela z Vysokej
Fotogaléria Juraja Mátela z Bradla
Fotogaléria (niečo z môjho mobilu, tie lepšie fotky z Vysokej a Bradla od Juraja Mátela)
Bežecké rady a postrehy 