UltraLanovka dobojovaná až do konca

Vlani som si odbil premiéru na 24-hodinovom behu Ultralanovka pre Plamienok. Krúženie hore a dolu vlekom vám nespôsobuje iba zmiešané pocity z kombinácie nadpriemerných výkonov (hlavne z hľadiska dĺžky trvania a prevýšenia) a kumulujúcej sa únavy, ktorá každým kolom odjedá z vášho energetického koláča. Pocit, ktorý všetko zmierni a dodá mu ďalší rozmer, je benefičný charakter podujatia, keď sa štartovné + motivačné sumy za prenajatie vašich nôh na jedno kolo prevedú na účet hospicu Plamienok.

Zimná príprava

Ultralanovka bola jedným z vrcholov prvej časti môjho bežeckého roka. Záver minulej sezóny ma zachytil v celkom dobrej fazóne. Podarilo sa mi vyhrať a umiestniť sa na pódiu v kategórii vo viacerých kratších kopcovitých behoch. Takže nejaký motor som mal už aj pred zimnými objemami. Túto zimu som poňal odlišne. Snažil som sa o väčšiu pestrosť tréningov a zameral som sa skôr na komplexnú a všeobecnú prípravu. Behal som menej, obvykle len 3-4 krát za týždeň. No pridal som cyklistický trenažér, vďaka smart verzii a reálným trasám, pretekom a skupinovým jazdám pribudla aj motivácia. K tomu veslovací trenažér a poctivý strečing po každom bežeckom a cyklistickom tréningu. Mesačný objem tréningov sa tak dostal na 60-70 hodín, čo bolo blízko maxima, ktoré sa v mojom prípade dalo stíhať v kombinácii s pracovnými povinnosťami a inými aktivitami. Asi aj vďaka strečingu a dobrej kompenzácii sa mi podarilo vyhnúť zraneniam, zabrzdila ma iba krátka viróza, ktorá ma tesne po darovaní krvi zhruba na týždeň vo februári vyradila z tréningu. Trochu mi situáciu skomplikovalo vyťaženie v práci cez víkendy vo februári a marci, hlavne tradičné nedeľné dlhé skupinové behy s AK Baník Prievidza som bol často nútený vynechať a musel som potom absenciu dlhých behov rôzne plátať a improvizovať. Poučený vlaňajšími chybami som sa snažil aj v zimnej príprave eliminovať niektoré nedostatky, koncom februára a v marci som tak čoraz častejšie zaraďoval do tréningov výbehy do strmých kopcov s palicami a hlavne strmé zbehy, aby si na záťaž zvykali aj ramená a stehná. Taktiež som sa snažil často trénovať v rôznych fázach dňa a aj tesne po jedle, testoval som tak reakcie žalúdka a celého trávenia na rôzne pokrmy.

Deň D

Vlani sa mi osvedčilo spanie v Hoteli West vzdialenom niekoľko stoviek metrov od štartu a cieľa, hoci zaplatená prvá noc bola luxusom. Tento rok som sa však spamätal neskoro, hotel už bol obsadený. Susedné ubytovanie Koliba Expo ako keby zmizlo z povrchu zemského, web stránka aj telefóny mŕtve, tak som bol odkázanú na „punkovú“ variantu bez spánku a komfortu v podobe spánku pred a po behu. Našťastie sa Paťo Hrotek (do minulého roka rekordér v počte odbehnutých kôl) ochotne podujal, že ma prichýli a tak sme z hornej Nitry cestovali autom vo dvojici.

Predpoveď počasia sľubovala prívetivejšie podmienky ako vlani. 8-10 stupňov v noci, okolo 13-15 cez deň s minimálnymi prehánkami a trochou vetra boli takmer ideálne na 24-hodinové krúženie. Tentokrát som na večeru neriskoval podobné dobrodružstvo ako vlani (bryndzové halušky s klobásou v reštaurácii), manželka mi navarila obľúbené šúľance s makom a podarili sa jej nielen z hľadiska chuti, ale aj z hľadiska zapasovania do predštartového režimu. K tomu pár banánov, nejaké müsli tyčinky. Do zázemia som si po vlaňajších skúsenostiach pribalil pár plechoviek pív. Pivo býva na ultra behoch často najlepším a najrýchlejším liekom na tráviacu sústavu bombardovanú kvôli priebežnému dopĺňaniu energie hlavne rýchlymi a jednoduchými sacharidmi. Mal som pribalené aj osvedčené tyčinky a gely od Edgaru, hoci gely na ultra behoch v aeróbnom režime používam iba v prípade veľkých kríz a zvyčajne si vystačím aj s bežnou stravou.

Po štarte

2 hodiny medzi prezentáciou a štartom mi pripadali nekonečne dlhé. Tým, že tradičné zázemie Bufet Horná stanica je v rekonštrukcii, nebolo ani veľmi čo robiť. Iba som sa tak foflakoval a pokúšal sa rozhýbať peristaltiku čriev, aby som odštartoval s čo najmenšou záťažou. Nechcel som ako vlani v prvých kolách parkovať v kríkoch. Vlani som bežal s malým batohom, teraz som zvoli minimalistickú variantu s kraťasmi Sherpa T8, kde som do vreciek nabral iba najnutnejšie veci na maximálne 1-2 kolá. Kolo na lanovke mi trvá vrátane krátkeho občerstvenia pri optimálnom behu do pol hodiny, no aj v prípade kráčania, krízy, či iných zastávok v bufete sa dá stihnúť do hodiny. Zmeny počasia neboli pravdepodobné, tak mi stačil mobil, nejaké drobné, 1 tyčinka, hroznový cukor, gel, ampulky so soľou, toaletný papier a asi 3 deci jonťáku.

Po štarte sa mi bežalo až podozrivo dobre. To väčšinou v prípade ultra behov nie je dobré znamenie, lebo to znamená, že už bude len horšie :-). Radšej mám, keď sa mi prvé 2-3 hodiny nebeží veľmi dobre a postupne sa dostávam do tempa a pohody. Začal som uvoľnene, napriek tomu sa medzičasy prvých kôl dostali hlboko pod 25 minút. Aj vďaka tomu, že som sa na bufete ešte nepotreboval zastavovať a iba som sa snažil pípnuť si čip pripevnený na zápästí. Ale ten nejako nefungoval, tak som každé kolo musel manuálne hlásiť číslo a opätovné pokusy o oživenie čipu ma každé kolo stáli nejaké sekundy.

Malé nehody v prvých kolách

Ešte v prvom kole som v záverečnej časti zbehu zle dostúpil na koreň, podvrtol som si členok, ale po sekundovej bolesti som sa uistil, že je to podvrtnutie iba bežné. Také, ako absolvujem skoro pri každom trailovom behu v technickejšom teréne po skalách alebo koreňoch a moje členky sú už na ne zvyknuté. V treťom kole som skoro na tom istom mieste pri obchádzaní stromu na krátkom šikmom traverze nenechal dostatočný odstup za bežcom predo mnou a po zlom doskoku po šmykľavom koreni som sa ocitol na zemi. Našťastie to nemalo žiadne následky, dopadol som do mäkkého lístia a bokom som nenašiel žiaden koreň ani kameň. Aj tak som bol asi jediný v štartovom poli, ktorý mal oblečenie po páde poznačené blatom.

Výborné prvé medzičasy

Bežalo sa mi dobre, keď som si po prvých piatich kolách pozrel poradie, nechcel som veriť, že som v prvej pätnástke a že ma až v 5. kole predbehol prvý z elitných bežcov. Kto iný – Paťo Hrotek. Keď som videl, že som pred nitrianskou skupinou (Ivan Husár, Palo Hlozák, Ján Sameliak), ktorých pokladám za lepších bežcov, tušil som, že som asi začal rýchlejšie, ako som mal. Ale bolo to aj tým, že som bežal bez prestojov, na občerstvovačke som sa prvých 5-6 kôl príliš nezastavoval. Iba som si dal glg čaju, jonťáku alebo oba zmiešané s Red Bullom. V noci toho na občerstvovačke veľa nemali. Keď som sa pýtal na tradičné zložky z ultra bufetov – kolu, chlieb s masťou alebo sľubované pivo, tak vraj až niekedy ráno po deviatej. Kolu, ani nič mastné, nič slané a tukové na prestriedanie som v zásobe nemal, tak som bol nútený dopĺňať energiu iba vlastnými zásobami tyčiniek, čokolády a prestriedal som to trochou piva, ktoré som si rozdelil s Paťom, s ktorým som sa na bufete míňal. U Jana Gajdošíka, ktorý sa mi ešte večer ochotne ponúkol, že ak by mi niečo chýbalo, ráno okolo ôsmej príde a prinesie, som si objednal dvojlitrovú fľašu koly a netrpezlivo som čakal na jeho príchod.

Ešte sa mi bežalo celkom dobre, niektoré horšie medzičasy vyplynuli z improvizovania a časových prestojov na občerstvovačke. Stále to však boli medzičasy medzi 30 a 40 minút na kolo a rýchle prepočty v hlave stále ukazovali dosť veľký náskok oproti vlaňajšku.

Prvé náznaky krízy

S pribúdajúcimi kolami na suchej sladkej strave sa mi však kumuloval jej obsah v črevách a nafúknuté brucho mi dosť komplikovalo hlavne zbehy. Na lanovke je to špecifikum, že po občerstvovačke nasleduje dlhý a strmý zbeh a nerobí dobre, keď sa zjedený a vypitý obsah z bufetu začne natriasať pri behu dolu po koreňoch a výmoľoch. Už to skoro začínalo mať podobu kŕčov v bruchu a nemohol som úplne uvoľniť a natiahnuť krok. Dalo sa to však pretrpieť a po bublinkovej kole a prvej WC zastávke sa mi trochu uľavilo.

Čo sa však zhoršovalo, bol stav mojich kolien, resp. vonkajších kolenných väzív. Nepredpokladám, že to bolo následkom pádu. Skôr toho, že v prvých kolách som mal dosť tuhé lýtka a achilovky a v najstrmších úsekoch stúpania hore lanovkou som sa snažil ich odľahčiť tým, že som stúpal hore s pozíciou nôh bokom ku svahu – striedavo raz vľavo, raz vpravo. Zrejme to bol pohyb, na ktorý moje kolenné väzy z tréningov neboli zvyknuté a začali protestovať. Hlavne pri zbehoch dolu kopcom začali komplikovať brzdenie.

Zbeh na lanovke má po vybehnutí z cieľového priestoru po ceste 4 časti – prvá strmo dolu po koreňoch a pomedzi výmole, kde treba občas aj preskakovať zo stopy do stopy a hľadať si optimálnu cestu. Druhá časť sa ide po rovnom lesnom chodníku, no je v nej aj jedno mierne – zhruba 100-metrové stúpanie. Táto časť mi pasovala najviac a dala sa bežať aj vtedy, keď už nohy odchádzali. Tretia pasáž bola opäť technickejšia pomedzi korene – to je tá, kde som zle dostúpil a spadol. Záverečných asi 300 metrov sa beží dole asfaltkou, vedľa ktorej je aj paralelný lesný chodník, ale kvôli kameňom na ňom som si radšej vyberal asfalt. Dalo sa tam trochu vydýchnuť a vyklepať nohy, ale pri unavených nohách už bolel aj takýto zbeh po asfalte.

Východ Slnka pod lanovkou – foto: Peter Mečiar

The Only Way Is Up

V priebehu dňa sa na trati objavilo mnoho nových tvárí – bežcov, ktorí nás pár kolami prišli podporiť a vybehať nejaké eurá pre Plamienok. Tým, že sme stále stretávali a míňali ľudí, aj z lanovky nás sledovalo veľa návštevníkov, k tomu takmer v každom kole striehli na dobré zábery aj fotografi, bolo treba stále sa udržiavať v pozitívnej nálade. To mi však nerobilo problém. Moja nálada a vôľové nastavenie boli v druhej polovici dňa v lepšej kondícii ako moje nohy. Tie síce už postupne v zbehoch odmietali brzdiť a zbehy sa tak stávali už skôr turistickými zostupmi, v rovných pasážach a hlavne hore kopcom mi to stále išlo dobre. Ak ma aj v zbehu alebo pod kopcom dobehli rýchlejší bežci, hore lanovkou som s nimi stačil držať krok a prehodiť pár slov. Často sa pod lanovkou moje cesty krížili s Evou Marekovou, Peťou Navrátilovou, Katkou Hybenovou, Tomášom Podperom, Jánom Sameliakom a Patrikom Hrotekom.

Trochu som bol prekvapený, že už okolo 15. – 16. hodiny som mal nohy v stave ako vlani po 19 hodinách. Vlani som však mal ráno medzi 7. – 9. hodinou pauzu na hoteli so sprchou a posteľou, tento rok som išiel okrem dvoch bufetov bez dlhších zastávok, a tak som mal niekoľko kôl náskok.

Aj zhruba kilometrové stúpanie hore sa skladá z viacerých častí. Prvá polovica je strmá a rovnomerná so sklonom okolo 30 %. V druhej polovici prídu 2 vlny s krátkymi zbehmi a následnými strmšími pasážami. Keď sú nohy svieže, tak mi táto zvlnená pasáž sedí, ale s pribúdajúcim časom som si stále častejšie prial, aby sa už išlo iba hore. Práve tieto pasáže smerom hore mi trvali z hľadiska času rovnako dlho pri prvých aj posledných kolách, strácal som iba smerom dolu. Vďaka tomu som stále držal medzičasy na kolo medzi 40-50 minút. Jediné kolá nad hodinu boli tie, kedy som si 2 krát (o 11:00 a 15:00) zašiel na teplú polievku do náhradného bufetu, to bolo pár stoviek metrov a k tomu aj nejaké výškové metre navyše. Boli to síce časové prestoje, ale teplé jedlo mi vďaka tomu udržalo fungujúce trávenie počas zvyšku dňa. Čakal som, že sa v priebehu dňa oteplí a prezlečiem sa do trička. Pár dní pred štartom som z môjho nového klubu, kam som sa na staré kolená zaregistroval – AK Baník Prievidza – dostal nové tričko. Plánoval som v ňom cez deň bežať, no oteplenie stále neprichádzalo. Keď som sa konečne odhodlal obliecť si tričko a nasadiť slnečné okuliare, privolal som krátku dažďovú prehánku a po dvoch kolách som sa opäť vrátil k dlhým rukávom.

V cieľovom priestore – foto: Michal Kostka

Stovka za bojovnosť

Tým, že som na Ultralanovku prišiel (a aj plánoval odísť) s Patrikom Hrotekom, ktorý posledné roky bojoval do konca o popredné umiestnenie, bol som nastavený tak, že budem krúžiť až do úplného záveru. Nevedel som si predstaviť, že by som napríklad 3-4 hodiny len tak nečinne čakal do polnoci – bez zázemia v cieli, bez nejakého zmysluplného programu. Ten nám síce večer spestrila hudobná skupina, ktorá začala hrať v cieľovom priestore pieseň „Whiskey In The Jar“ a prejavila sa u mňa profesionálna deformácia, keď som sa započúval do ich tónov, začal som si ich kamerovať a sledovať a neudvedomil som si, že mi beží čas. Znova tak prišlo kolo s medzičasom nad hodinu. To sa už po prepočtoch v hlave začala vzďalovať plánovaná odbehnutá stovka. No stále tu bola nádej, že ak sa nezastavím a budem pokračovať, aspoň na neoficiálnu stovku – kam mi hodinky zarátali odbehnutia do bufetov, či pendlovania v cieľovom priestore medzi občerstvovačkou, šatňou, WC – ešte stihnem. To som sa dozvedel, že Patrik Hrotek už skončil, že neplánuje bežať až do konca a že po potiahnutí jeho sparringpartnerky na stovku a po jeho 41. kole, čo bolo nad jeho 40-kolový plán, už oddychuje v cieli. Tak som si ešte u neho vybavil 2 kolá čakania, aby som domov neodišiel bez 100-ky – aspoň tej neoficiálnej. Aby na mňa dlho nečakali, tak som sa už ani v bufete nezdržiaval a veril som, že to už dobojujem na energetických zásobách z minulých kôl. 31. kolo sa ešte išlo v pohode, no v 32. kole už energia došla a vďaka hroznovému cukru v polke stúpania som sa popri svetielkujúcich očiach diviakov čakajúcich pod lanovkou ešte raz vyštveral do cieľa – asi 5 minút po 23. hodine. Videl som, že v tomto tempe a stave už celé kolo do polnoci nestihnem a nechcel som už nechávať parťákov čakať ďalšiu hodinu v aute, tak som to po 32 kolách, vyše 6 tisíc nastúpaných a zbehnutých metroch a neoficiálnej stovke na mojich hodinkách ukončil.

K chuti ešte zabojovať nepridalo ani to, že nás tam už krúžiť veľa nezostalo. Jedným z posledných bojovníkov bol aj Marcel Hanečák, ktorému sa podarilo prekonať traťový rekord, podobne aj jeho manželke medzi ženami. A aj náš cieľový areál s osobnými vecami, provizórnou šatňou a tulivakmi, ktoré som síce ani raz nevyužil, už bol rozobratý.

Možno by stálo za uváženie pre organizátorov odštartovať aj končiť v budúcnosti napr. o 22:00. Tie 2 hodiny medzi prezentáciou a štartom boli aj tak iba umelým naťahovaním času a aj dobeh do cieľa by bol dôstojnejší a aj tí najvytrvalejší a najbojovnejší by ešte v cieli mali kompletné zázemie.

Technické informácie a výbava

Celý beh som odbehol v topánkach La Sportiva Akasha. Majú za sebou tisíc km, behám v nich posledný rok väčšinu ultra behov, zatiaľ som na nich chyby nenašiel a po vyčistení stále vyzerajú ako nové – bez známok opotrebovania. Použil som skladacie karbónovo-hliníkové palice Aonijie z Aliexpresu, ponožky Compressport Ultra Trail. Prvú noc som bežal v nátelníku Craft s dlhými rukávmi, cez deň a druhý večer v nátelníku Dynafit s krátkymi rukávmi. Na tom tričko s dlhými rukávmi Evadict, chvíľu bežecké tričko AK Baník Prievidza. Premiérovo som na ultra behu použil bezšvové spodné prádlo T8 Commandos Running Underwear a bola to výborná voľba. Žiadne náznaky odrenín, pľuzgierov a k tomu pocit sucha. Spolu so spomínanými trenírkami s vreckami T8 Sherpa to je super kombinácia na ultra behy. Celý deň som bežal v dlhých cyklistických elasťákoch Etape, plánoval som ich cez deň zhodiť, ale k výraznému otepleniu neprišlo a necítil som žiaden diskomfort, tak som v nich vydržal vrátane warm-upu vyše 24 hodín.

Poďakovanie

Ako som v úvode spomínal – Ultralanovka pre Plamienok má okrem športového aspektu aj benefičný charakter. Ďakujem tým, čo prispeli na zbierku a čo si prenajali moje nohy. Aj vďaka nim som mal dodatočnú motiváciu odkrúžiť čo najviac kôl. Nebol to z mojej strany úplne optimálny výkon. Viem si predstaviť pri plnom zdravotnom stave ešte pár kôl navyše, pozitívom a prísľubom do budúcnosti je, že mi neodišla hlava a dokázal som sa namotivovať a krúžiť bez výraznejšej mentálnej krízy. Mal som síce zhruba od tretiny behu v ušiach slúchadlá, no hudbu som si do nich púšťal iba pri dlhších pasážach, keď som zostal sám.

Nemal som nejaké veľké plány a ciele. Pri ultra behoch môže prísť toľko nečakaných situácií, že niečo plánovať sa neoplatí. Chcel som však zabehnúť viac kôl ako vlani (27) a tajne som dúfal, že to vydá aspoň na magickú stovku kilometrov a chcel som skončiť aspoň v prvej polovici štartovej listiny. Pri 78 účastníkoch to bolo do 39. miesta, nad týmto číslom som bol iba krátko – keď som sa zdržal v bufete po druhej polievke. Potom som už vo výsledkovej listine stúpal – ani nie vďaka výkonu, ale skôr vďaka vytrvalosti a zotrvaniu až do konca. Vyšlo to na 27. miesto a aj keď sa vekové kategórie nevyhodnocovali, spomedzi päťdesiatnikov ma predbehol iba vlaňajší víťaz Pavol Porubčan + ultrabojovníčka z Liptova Majka Kubová.

Veľká vďaka patrí aj Patrikovi Hrotekovi za bezproblémový dovoz a odvoz, Petrovi Juričkovi a jeho spolupracovníkom na občerstvovačke a v cieľovom zázemí za kompletnú organizáciu podujatia – hoci tento rok v improvizovaných podmienkach.