Posted by Benefičný 24-hodinový beh na okruhu hore a dolu Lanovkou na Kamzík som si tento rok zapísal do kalendára a po dvoch „virtuálnych“ rokoch sa konečne bežalo naživo. Aj napriek nejakým skúsenostiam z trailov a ultra behov, takáto kopcovitá 24-hodinovka bola pre mňa novou skúsenosťou.
Príprava
Výbehy hore lyžiarskymi vlekmi a kopcami patria dlhé roky k súčasti mojich tréningov a kopcovitých intervalov, hoci skôr v trvaní do 1-5 minút. Vlani sme pre Zuzanu Matúšovú hľadali v okolí Prievidze virtuálnu náhradu Ultralanovky s podobnými parametrami, našli sme okruh na bývalom vleku v Kanianke. Bol som aj súčasťou jej úžasného 120-kilometrového výkonu, ale to boli iba niekoľkohodinové úseky s relatívne čerstvými nohami. Nevedel som, čo s mojimi nohami urobia súvislé stúpania a hlavne klesania spolu s kumulujúcou sa únavou.
Aj vzhľadom k mojej váhe nad 80 kg som nebýval veľkým kamošom so strmými kopcami, skôr mi sedia miernejšie a dlhšie stúpania. Ale s tréningami na „lanovku“ som im postupne prišiel na chuť a dosť času som venoval aj silovej príprave na chrbát, ramená a s palicami. Podobne je to aj so zbehmi, tých som sa obával snáď ešte viac. Hlavne také, kde treba brzdiť na skalách a koreňoch – tie rozbíjajú nohy viac ako stúpania. Po polročnej pauze od pretekov som si dal na otestovanie týždeň pred Ultralanovkou Maratón Pohronským Inovcom a tam som zbadal, že z kedysi obávaných zbehov sa pomaly stáva moja obľúbená disciplína.
Deň D
Nechcel som riskovať cestu autom, nevedel som, v akom stave budem po 24-hodinovke a či budem schopný ako šofér cesty späť, rodinu som zaťažovať nechcel. Tak som si vybral cestu vlakom a ubytovanie v Hoteli West – 500 metrov od štartu a cieľa. O dodatočnú motiváciu sa postaral benefičný charakter podujatia. Poďakovanie patrí hlavne Jojovi Tínesovi, ktorý ako bývalý účastník Ultralanovky vedel, aký je jej prínos a spolu s Martinom Pekárom výraznou mierou prispeli k zbierke, z ktorej sa zaplatilo aj benefičné „štartovné“ pre detský hospic Plamienok.
Predpoveď počasia neveštila nič dobré. Týždeň po takmer letnom počasí a behu v kraťasoch a tričku som si balil 3-4 sady teplého oblečenia, nepremokavé bundy, čiapky, čelenky a rukavice. Dážď sa našťastie na celom Slovensku vyzúril zo štvrtka na piatok, po mesiaci sucha tak blatistá varianta nehrozila. Ochladilo sa však na nulu, celý deň mal fúkať silný vietor a predpoveď na večer avizovala sneženie.
Týždeň po Maratóne Pohronským Inovcom, ktorý som však nešiel celkom naplno, som zvolil oddychový týždeň s behom iba v utorok, pomedzi to nejaké ľahšie silové tréningy a vyjazdenie na trenažéri. Nohy boli pocitovo zregenerované, spánok celkom dobrý. Skúšal som ešte pár hodín pred štartom zaspať, vedel som, že každá hodina spánku bude dobrá, ale ako obvykle – v prípade ak nemám spánkový deficit, sa veľmi predspať nedá. Hoci väčšina ultra behov štartuje skoro ráno, štartu o polnoci som sa príliš neobával. Ako občasný DJ som zvyknutý na časové posuny a nočné akcie. Akurát som nevedel, ako na časový posun biorytmu zareaguje moje trávenie a peristaltika. O chvíľu sa dozviete, že to nebola práve príjemná reakcia.
Prvý stint
Na opis úvodu použijem formulovú terminológiu. Sám som nevedel, či trať zvládnem bez dotankovania a prezúvania. Obul som „ultrafsofty“ – pohodlné topánky La Sportiva Akasha s dobrým gripom aj tlmením, v ktorých som mal síce odbehaných len necelých 300 km, zatiaľ som však s nimi pri dlhých trailoch maximálne spokojný a nenašiel som na nich problémové miesto. V zálohe som mal na prípadné prezutie aj ojazdené „intermediálky“ – gore-texové Mizuno Wave Daichi 4 pre prípad blata a dažďa, no veril som, že ich potrebovať nebudem.
Na štarte fúkal silný vietor, dosť ma vystrašil, keď začal overovať pevnosť ukotvenia stanov s občerstvením, no časom sa utíšil a väčšinu času prvej noci sme bežali v závetrí. Štart a prvé kolo boli bezproblémové. Vedel som, že sa nemám plašiť, ani naháňať s najlepšími. V pohodovom tempe som sa zoznamoval s traťou, no po prvom kole som si viac ako spolubežcov začínal čoraz viac všímať, kde mám toaletný papier a kde sú najbližšie toalety. V polovici druhého kola som si uvedomil, že k toi-toi-kám v oblasti štartu a cieľa by som už dobehnúť nemusel, tak som zvolil odbočku z trasy do lesa. Dúfal som, že sa mi odľahčí a už budem bežať bez podobných starostí. V ďalšom kole však prišla podobná situácia, opäť v mieste ďaleko od „depa“, tak znova smer les. V 3. kole som tak už na Patrika Hroteka strácal 2 kolá. Našťastie to neboli kŕče ani zažívacie ťažkosti, len sa pohla peristaltika čriev a pripomenula mi, že som deň predtým natankoval plnú.
Potom som sa už konečne rozbehol a nabral som svoje tempo. Už sa medzi bežcami vytvorili medzery, väčšinou som bežal sám svojim tempom, tak som si pustil do uší hudbu z playlistu, ktorý som si zostavil z obľúbených a pozitívnych piesní. Pri dobiehaní bežcov a v oblasti štartu a cieľ som si ju vypínal a občas prehodil so známymi a spolubojovníkmi nejaké slovo. Bolo dosť chladno, teplota okolo nuly, ale bežalo sa fajn. Nevýhodou bolo, že nápoje v bufete boli tým pádom studené. Striedal som kolu s teplým jonťákom, občas som si zobol z čokolády, ovocia, v ďalšom kole chlieb s masťou a tento relatívne ustálený rytmus som držal až do 10. okruhu. V jeho polovici sa mi v zbehu v mieste najvzdialenejšom od WC akurát počas piesne Beautiful Day od U2 opäť začínala pripomínať tráviaca sústava a tretíkrát to nevydržalo „palivové čerpadlo“ a musel som odparkovať v lese. Vravím si ok, idem ďalej. No keď sa cestou hore lanovkou začínal pripomínať obsah žalúdka a palivo z posledného bufetu a už spolu začali nôtiť intro piesne Tublatanky, ktorá v mojom playliste chýbala, vedel som, že nie je dobre. Spomalil som, začal hlbšie dýchať a našťastie som ich stopol skôr, ako spustili refrén „Ja sa vrátim“ 😀. No vedel som, že takto to ďalej nepôjde a treba urobiť nejaký zásah. Ak by som obsah žalúdka a posledných bufetov nechal pod lanovkou, tak by to boli značné energetické a zdravotné komplikácie. Veď beh sa v podstate len začínal. Po 10. kole okolo pol siedmej ráno som tak svoje krúženie prerušil a nasadil „virtuálny safety car“. Zbehol som na hotel, dal som si striedavo teplú a studenú sprchu, pivo zo zásob na pretrávenie (bufet bol ešte zatvorený), na chvíľu som si ľahol na posteľ a bola z toho možno pol hodinka ľahkého zdriemnutia. Radšej som obetoval 3 kolá, ako keby som mal skončiť niekedy na obed. Prezliekol som sa do suchej druhej sady oblečenia a vrátil som sa na trať.
Reštart
Po reštarte som sa vrátil ako vymenený. Zabudol som si síce počas zastávky v boxoch pauznúť hodinky a tie sa stále snažili hľadať nejaké GPS satelity a aj počas zdriemnutia mi „nabehali“ 10 km, ktoré som potom musel pri priebežnej kontrole odbehnutých kôl a kilometrov v hlave odpočítavať. Tento beh som nebral ako preteky, v podstate som ani s nikým nesúperil, iba so sebou samým. Bolo mi jedno, či skončím desiaty alebo posledný, hoci väčšinou chcem skončiť minimálne v prvej polovici výsledkov. Občas som si počas prestávky na jedlo pozrel virtuálne poradie, aby som videl, či sa ostatní trápia viac ako ja. Pred prestávkou som bol na 38. mieste, po nej som spadol na 51. miesto. Potom som sa už každým kolom posúval vyššie a vyššie. Už ani tie predbiehania Patrikom Hrotekom neboli také časté a občas som s ním v zbehoch aj stíhal držať krok a tie rozdiely v tempe neboli priepastné. Medzičasy mojich kôl sa konštantne pohybovali medzi 30 až 40 minútami – podľa toho, či som sa dlhšie zdržal na občerstvení alebo pri výmene spotených vecí.
Vedel som, že hlavne v zbehoch sa nesmiem nechať strhnúť rýchlejšími. Napriek tomu, že som sa snažil čo najviac využívať gravitáciu a čo najmenej unavovať stehná brzdením, nútené časté brzdenie a hľadanie si optimálnej trasy medzi koreňmi, výmoľmi a kameňmi v úvode a závere zbehu salámovou metódou postupne ukrajovalo zo sily mojich stehien. Občas som sa ešte dokázal pozviechať. Na trati pribúdali 5-koloví podporovatelia a sprevádzajúci rekreační bežci a okruh bol bežcami slušne zaplnený, tak aj tí dodávali motiváciu.
Should I Stay Or Should I Go?
Zastávky v bufetoch som striedal – jedno kolo sacharidové s ovocím, čokoládou, kolou, jedno s chlebom s masťou a k tomu v bufete malé pivo a tabletka so soľou, na obed aj vývar. Zastavenia neboli veľmi dlhé, lebo po dlhej pauze sa stuhnuté nohy čoraz ťažšie dávali do pohybu. Celkom dobre to fungovalo približne do 25. kola. Ešte som mal náladu dobrú. Kamarátov, čo ma hore kopcom obiehali, som sa pýtal, či mi nemajú požičať nejaké ruble, lebo mi asi zastavili dodávky plynu 😂.
Po 23. kole ma už prišiel na trať povzbudiť a potiahnuť aj môj hlavný podporovateľ Jojo Tínes. Dal som s ním 4 kolá, no tie posledné dve, keď sa už začalo stmievať a začalo snežiť, už postupne odchádzali nielen bežci z trate, ale aj moje stehná. Už sa beh čoraz viac menil na turistiku, v strmších zbehoch som už namiesto stehien musel brzdiť palicami. Keď sa ku tme pridalo aj hustnúce sneženie a silnejúci vietor, podmienky sa začali meniť na polárne. Okrem mihotajúceho snehu pred svietiacou čelovkou, ktoré dosť kazili výhľad, zapadali snehom aj korene, kamene a terénne nerovnosti. Došľap tak bol stále menej kontrolovateľný a zo zlých došliapnutí som už začínal cítiť aj členky. Pri 27. stúpaní hore lanovkou som stále viac začínal tušiť, že je to stúpanie posledné. Hore kopcom to ešte išlo, ale smerom dolu to už aj pri turistike bolo dosť ťažké. Kríza nebola ani tak energetická, postupne mi okrem stehien odchádzala hlavne motivácia. Vedel som, že magickú stovku (34 kôl) už pri hodinových odkráčaných koliečkach nestihnem, tak som to na konci 27. kola okolo 20:15 odpískal a dal som prednosť skoršej regenerácii a ušetrenej jednej noci pred bojom o ďalšie kolá a eurá pre Plamienok.
This Is The End
Napriek niektorým popísaným ťažším chvíľam však deň hodnotím pozitívne. Vybehal som pre Plamienok a pre deti, ktoré nám náš pohyb môžu len závidieť, trojcifernú sumu, otestoval svoje limity, nabral nejaké skúsenosti, ktoré snáď zužitkujem pri ďalších podobných behoch. Pozitívom je aj to, že asi aj vďaka pestrejším tréningom, kompenzačným cvikom a asi aj skúsenostiam z predchádzajúcich behov som deň prežil bez zranení, bolestí, úrazov, pľuzgierov. Asi ani nie je veľa vecí, ktoré by som s odstupom času zmenil. Možno som mal jesť deň pred behom viac ľahších jedál a vláknin a pripraviť trávenie na časový posun. Počas chladnej noci som asi mal piť viac teplého čaju namiesto studenej koly, trochu viac sa šetriť v zbehoch a o niečo viac namotivovať hlavu, aby to ešte chvíľku vydržala. Ultra behy sú však vždy plné premien a príbehov, preto sú nielen ťažké, ale aj krásne. Počas nich zažijete vzostupy aj pády, krízy aj eufóriu.
Blahoželám víťazom – Pavlovi Porubčanovi, ktorý v druhej polovici predbehol Patrika Hroteka a o 1 kolo prekonal jeho traťový rekord, takisto aj Soni Kopčokovej, ktorá taktiež posunula ženské maximum. Ja som skončil s 27 kolami, 81 kilometrami a zhruba 5500 nastúpanými metrami celkovo na 33. mieste spomedzi 74 klasifikovaných pretekárov. V ten deň som poradie neriešil, ale veľa kôl nechýbalo na posun o 5-10 miest vyššie. Vlastne gratulujem všetkým, čo behali a obdivujem dobrovoľníkov, ktorí nás dokázali obsluhovať v nepríjemnom chlade celých 24 hodín. Oni všetci prispeli k dobrej veci a potvrdili motto podujatia – „Nie ste v tom sami“.
Záznam môjho behu na Strave (kilometre 31-41 sú fiktívne)
Fotogaléria Michala Kostku – 1. časť
Moja malá mobilná galéria:
Peter Cagáň – facebook.com/peter.cagan – facebook.com/behaj.net – www.strava.com/athletes/petercagan
Pripravované články: Bežecká obuv La Sportiva, rozhovor so Simonou Hudokovou.
Bežecké rady a postrehy 
2 comments