Tretíkrát som sa postavil na štart benefičného okruhového behu Ultralanovka pre Plamienok. Po skúsenostiach z predchádzajúcich ročníkov som sa chcel vyvarovať chýb, ktoré má stáli lepší výsledok a veril som, že vylepším svoje výkony – 27 resp. 32 kôl – hoci pri ultra behoch nikdy netipujem a nepredpovedám, lebo tam rozhoduje veľa faktorov a v priebehu dňa sa stáva veľa vecí.

Vlani som nestihol ubytovanie v hoteli West kúsok od miesta štartu a cieľa, ten sa mi osvedčil pred dvoma rokmi, tento rok som si rezerváciu nenechal na poslednú chvíľu a polovicu dvojlôžkovej izby som zdieľal s Patrikom Hrotekom, s ktorým sme vlani išli autom na otočku. Prvá noc v hoteli je síce luxusom, spať sa počas prvej noci nedá, ale mali sme aspoň zázemie na odloženie osobných vecí a zásob nápojov a jedla.

Príprava

Predvlani ma zradilo trávenie spôsobené nevhodným výberom jedla pred behom. Vlani to bolo z hľadiska trávenia o niečo lepšie, aj keď nie úplne ideálne. Minulý rok mi však pomerne skoro začali odchádzať kolenné väzy a stehná, zrejme aj v dôsledku experimentovania a zmenami polôh a uhlov pri stúpaniach. Preto som sa tento rok v príprave zameral hlavne na zbiehanie z kopca, silu stehien a spevnenie kolenných väzov. Osvedčil sa mi 6-týždňový tréningový plán na behy v kopcoch minulé leto pred Hriňovskou stovkou, kde mi nohy v zbehoch držali až do konca. Tento rok som si na zimné mesiace naordinoval 12-týždňový plán zameraný na ultra behy. Ten bol síce primárne postavený na rovinaté ultra behy, ale pretransformoval som si ho na kopce a od marca, kedy začalo pomaly miznúť blato z lesov, som už všetky tréningové behy (základné aeróbne, tempové, intervalové aj dlhé) absolvoval v lesoch a kopcoch. Nerobilo mi problémy absolvovať v tréningu jeden kopec aj 5-10 krát, lepšie sa modelujú tréningy stúpaní a zbehov na okruhoch, ako na dlhých behoch z miesta na miesto, kde je obvykle medzi kopcami viac rovín a údolí.

Prípravu mi komplikoval nabitý program v práci a takmer všetky tohtoročné víkendy boli v znamení kolízií termínov a aj keď som sa snažil svoj časový program menežovať tak, aby som tam tréningy vtesnal, z plánovaných objemov sa mi podarilo absolvovať zhruba dve tretiny a celý tréningový plán sa často musel operatívne meniť. Urobil som síce v príprave maximum, no cítil som, že ešte mesiac objemov by sa mi zišiel.

Na štart

Posledný týždeň už iba dva ľahké behy, hlavné bolo ísť oddýchnutý. Po skúsenostiach z minulého roka, kedy na občerstvovačke okrem vody a jonťáku toho počas prvej noci veľa nebolo, som si nakúpil a priniesol zásoby koly, piva, gumených cukríkov, nejaké tyčinky a gély mi ostali ešte od jesene. No ako som od Hriňovskej stovky a košického maratónu vypadol z pretekového režimu dlhších behov a tradičných rutinných činností, zabudol som si doma nachystať ampulky so soľou. To isté sa mi stalo aj v Košiciach, tam som v taške našiel jedno nepoužité vrecko z Hriňovej s asi desiatimi ampulkami, teraz som mal iba jeden malý pohotovostný sáčok, ktorý som v ľadvinke nosil na tréningy celú zimu a ani som ho neotvoril. No bolo tam iba 5-6 ampuliek a vedel som, že pri predpovedanom teplom dni to bude málo. S Paťom sme sa po príchode ubytovali, dali pivko, odprezentovali a skúsili sme, či sa nám nejakým zázrakom nepodarí si aspoň hodinku pospať. Ale nebola šanca, nabudené telo povolilo iba pár mikrospánkov. Spánkové resty zo štvrtka som však nemal, tak to nebolo nič tragické.

Prvá noc

Jedno kolo má oficiálne dĺžku 3 km a prevýšenie 200 metrov, no reálne je okruh asi o 100 metrov dlhší, takže kilometrové medzičasy sa každým kolom posúvajú. Takmer letná noc s teplotou okolo 10-15 stupňov bola na úvod príjemná. Tým, že podmienky a teplota boli celkom dobré, snažil som sa odbehnúť čo najviac kôl, kým nezačne piecť slnko. Prvé kolá som sa na občerstvovačke dlho nezdržoval. Ešte v žalúdku držal domáci ryžový nákyp od manželky, koly som sa radšej napil svojej vybublinkovanej, občas som pri prebehoch priestorom štartu s odloženými batožinami hodil do úst za hrsť gumených medvedíkov. Prvé kolá bez prestojov boli celkom rýchle, okolo 26 minút, hoci som ich išiel v pohode a nejako som sa neponáhľal. Akurát v zbehoch som využíval, že som bol rýchlejší a vždy som pár miest získal. Bežalo sa mi lepšie, keď som si išiel svoju ideálnu stopu a lepšie si videl pod nohy. Po ľavej strane bolo menej koreňov a kameňov, sedela mi druhá časť zbehu po žltej značke, boli tu vybehané celkom rýchle chodníky, behateľnejšie ako vlani, keď som si tu ustlal po pošmyknutí na koreni. Asi po dvoch hodinách, keď som bežal v zbehu tesne za skupinou, som zle dostúpil, na prvý pohľad to vyzeralo na silné podvrtnutie členka, ale po pár sekundách bolesť prešla a bol to našťastie taký výron, aký sa mi „podarí“ skoro každý mesiac a moje väzivá v členku sú už asi na ne dostatočne adaptované.

Prvé náznaky krízy

Až do svitania to boli relatívne konštantné kolá. Občas som sa trochu dlhšie zdržal v bufete, ale to boli iba párminútové prestoje. Hoci som väčšinou bufet vybavil do 5 minút a sadol som si iba párkrát, vždy sa mi po zastavení ťažko rozbiehalo a prvé desiatky metrov po štrkovej ceste som išiel väčšinou krokom a rozbehol som sa až po zbehnutí do lesa. Po svitaní sme už mali v nohách takmer maratónsku kilometráž a nastúpaný „Gerlaching“, pomaly sa mi začali ozývať aj hamstringy a tak som pri malom počte vlastných soľných tabletiek v bufete pridal k sladkým pokrmom aj riadne nasolený chlieb s masťou. Náznaky kŕčov som zažehnal, no stále sa pri rýchlejších odpichoch trochu ozývalo pichanie v horných úponoch hamstringov a už som nemohol tak ľahko vybiehať tri obľúbené krátke stúpania uprostred dvojkilometrového zbehu.

Plusom bolo, že mi fungovalo trávenie, vďaka ustráženiu bublinkových nápojov som sa vyhol aj nadúvaniu, občasné pivá a radlery držali trávenie a žalúdok v pohode. Doobeda našťastie malá oblačnosť nedovolila slnku naplno sa do toho oprieť, no okolo poludnia už pieklo statočne a hlavne po zbehu z lesa na otvorený priestor v stúpaní popod lanovkou som mal pocit, že mi od tepla strelí prehriata hlava. Ťažko sa hľadal v tomto úseku tieň a teplo a slnko výrazne odčerpávalo našu energiu. Počas dňa sa na trati objavovalo mnoho bežcov, turistov, cyklistov, či psíkov –  v časti, ktorá sa bežala hlavne dolu kopcom, väčšinou blokovali ideálnu stopu, zbehy tak boli viac o skokoch medzi koreňmi a kameňmi, ako o behu po ceste najmenšieho odporu.

Popoludní to už bolo ako na hojdačke. Jedno kolo sa išlo relatívne v pohode, jedno zas o poznanie horšie, raz s pocitmi zdochýňajúceho koňa, potom zrazu ako vták Fénix. S odstupom času si uvedomujem, že som mal viac jesť sacharidov, väčšinu prinesených tyčiniek, gélov a iných doplnkov som doniesol nazad domov. V tom teple som hlavne pil – kolu, pivá, radlery, občas som si dal palacinku s nutelou, oriešky, na obed polievku, z vlastných zásob medvedíkov Mega Bears, ryžový nákyp, banán – no hlad som nepociťoval. Z kola na kolo sa však únava stupňovala. Keď som si občas pozrel priebežné výsledky, medzi mužmi som sa pohyboval tesne za dvadsiatkou – okolo 20.-24. miesta. Potom však z kola na kolo prišiel prudký prepad energie a iskry v mojich nohách. Po zastávke v bufete som sa zrazu ani v zbehu nevedel rozbehnúť a takmer celé kolo som odkráčal. Čudoval som sa, že nie som v takomto stave sám a z nohy na nohu kráčali skoro všetci a ešte som aj tak mnohých predbiehal. Prekvapujúci bol aj pohľad do výsledkov, čakal som prepad, no vyskočil som o 6 miest na 16. miesto. Zrejme si v tom čase si pri vyrovnanom poli, kde sme v jednom-dvoch kolách boli minimálne desiati, viacerí dopriali dlhší oddych. V ďalšom kole moje nohy zázračne ožili. Neviem, či ma povzbudilo to, že som tak vo výsledkoch vyskočil, alebo tak neskoro zabral gél, ktorý som si dal pred skoro hodinou. Ale zrazu som bežal, ako keby to nebolo 25., ale 5. kolo.

Rýchly koniec

Netrvalo to však dlho. Už nasledujúce kolo bolo znova v znamení drevených nôh, ktoré v zbehu bežať nechceli. Pomaly sa strácala motivácia a chuť pokračovať. Už v 28. kole okolo 18-tej hodiny som to chcel skončiť, už som mal v bufete aj pauznuté hodinky, ale po palacinke a pohári koly som si dal ešte jedno dodatočné kolo, kým sa nezotmie. To už bola skôr turistika ako beh. Nemal som hlavu nastavenú na boj do konca. Posledné 2 kolá trvali aj s dlhšími prestávkami v bufete takmer hodinu, vidina oficiálnej stovky s 34 kolami sa rozplývala. Zrejme aj vidina sprchy na hotelovej izbe, či chladeného čapovaného nepasterizovaného Kalteneckera a teplého jedla v blízkej terase bufetu, ktorý zatvárali o 20:00, boli silnejšie ako prípadné krúženie ďalších 4-5 hodín. Tak som po odbehnutí 29 kôl, ktoré aj so zachádzkami do bufetu znamenali vyše 90 km a takmer 6 tisíc nastúpaných metrov, zahlásil, že končím, zbalil si veci a horko ťažko odkráčal dolu strmým svahom k terase a hotelu. Zavoňala mi kapustnica, tak som si aj tú objednal a vôbec mi nevadilo, keď mi čašníčka namiesto nej omylom doniesla obľúbenú držkovú. Poďakoval som jej a vychutnal jednu z najlepších pikantných držkových polievok, aké som kedy jedol. Po večeri ešte striedavo teplá a studená sprcha v hoteli, počkal som Patrika, ktorý tiež neplánoval krúžiť do konca, len odbehnúť 34 kôl na stovku, hoci tiež dúfal, že tá stovka príde skôr.

Potom som zistil, že asi bol ten koniec unáhlený. Nohy neboli v takom katastrofálnom stave, že by aspoň v turistickom tempe nedali minimálne 3-4 kolá. Už som však bol odhlásený a prezlečený a tak sme len po čapovanom pive povzbudzovali pretekárov v poslednej hodine krúženia a počkali na vyhodnotenie.

Hlava bojovať nechcela

Keď trochu ustúpil pretekový adrenalín, začal som mať z pomerne skorého konca zmiešané pocity. Hlava nebola tento rok nastavená na boj do polnoci. Minulý rok som išiel už na štart s tým, že budem krúžiť do konca, teraz som už ráno pri svitaní pri odovzdávaní čelovky v stánku Petzl na nabíjanie tušil, že večer ju už potrebovať nebudem. Asi nie je pri okruhových ultra behoch s voľným koncom dobré mať v mieste cieľa až prílišný komfort, ktorý potom zvádza uprednostňovať pohodlie pred bojom. Prípadne možno som ten komfort mohol pretaviť do výhody, ak by som si okolo 14-15-ej hodiny v čase najväčšieho tepla doprial trocha oddychu, dal studenú sprchu na reštart a nenaháňal som sa kolo za kolom. Asi som si aj počas behu mal viac ustrážiť príjem sacharidov. Možno by som nemusel čeliť takým prudkým prepadom energie v druhej polovici dňa. Ale po boji  je každý generálom. Základné ciele, ktoré si dávam pred väčšinou ultra behov sa mi však podarilo splniť – bol som s prehľadom v prvej polovici výsledkovej listiny (presné poradie neviem, nejaké mená z výsledkov vypadli), nebol predo mnou nikto starší, navyše sa mi aj v neoficiálnom poradí 50 a viac-ročných podarilo skončiť na 3. mieste.

Hľadanie motivácie

Tento rok zatiaľ nemám ešte pevne stanovené ciele a priority. Krátke, rovinaté a cestné behy ma už veľmi nebavia, viac ma to ťahá do hôr a do prírody. Prihlásený som len na júnovú Strečniansku mašľu (50 km/+3000 m), ešte nie som rozhodnutý, či absolvujem Kokava Trail v septembri, ktorý bude namiesto Hriňovskej stovky, kde sa mi vlani veľmi páčilo. Tento rok sa nekoná ani obľúbená Ultramagura 71 (Zázrifské pobehaňä). Po krátkom oddychu pravdepodobne absolvujem kratšie májové horské behy Endorfun Trail (19 km) a Beh na sopku (25 km). Druhú polovicu roka si nechávam otvorenú – uvidím podľa času, zdravia a natrénovaných objemov.

Trocha štatistiky

Počas behu, ktorý oficiálne trval 19 hodín a 19 minút som odbehol 29 kôl. Oficiálne by to bolo 87 km, kolo je však reálne dlhšie + k tomu odbehnutia cez bufet – na hodinkách Coros Vertix 2 to nameralo 90,48 km, prevýšenie 5932 m.

Počas behu spotrebované:

10 x 0,5 l pivo (alko, nealko, radler)
3,5 litra coly
1 liter džús (jablko, pomaranč) – spolu teda takmer 10 litrov tekutín
1 káva
1 Red Bull
500 g želé gumené cukríky Mega Bears
1 Edgar gél
5 tabliet s hroznovým cukrom
10 g soli
Prepotené a vymenené 4 čelenky a 3 tričká.

Hlavný zmysel podujatia

Ale aby nebol záver príliš pesimistický… Hlavný dôvod, pre ktorý bežci krúžia 24 hodín a pre bežných smrteľníkov pôsobia ako blázni, je to, že nielen poukazujeme na to, že mnohé deti nemali šťastie žiť plnohodnotný zdravý život, ale prostredníctvom zbierok a prenájmu našich nôh vyzbieram nejaké peniaze pre mobilný hospic Plamienok. Ten sa snaží trápenie, ktoré prežívajú tieto deti a ich rodiny, robiť o niečo menej bolestné. Moje jedno kolo tak malo „hodnotu“ 8,64 €, keď som ich oficiálne odbehol 29, vybehal som pre Plamienok vyše 250 € + k tomu štartovná zbierka 100 €.

Ďakujem darcom a prenajímateľom nôh:

Jana Bielická, Jana Hvojniková, Katarína Ábelová, Martin Pekár, Tomáš Chlpek, Michaela Mokrá, Barbora Mihaliková, Ľudmila Ďurošková, Katarína Hurtišová, Milan Kuna.

Zároveň ďakujem všetkým, ktorí ma podporovali a držali mi palce, snáď som ich nesklamal tým, že som sa viac neprekonal a nedosiahol svoje maximum.

Tu sú reportáže z mojich dvoch predchádzajúcich účastí na Ultralanovke:

2023 – https://behaj.net/2023/04/13/ultralanovka-dobojovana-az-do-konca/

2022 – https://behaj.net/2022/04/04/ultralanovka-pre-plamienok-za-24-hodin-vela-skusenosti-aj-zazitkov/