Moja štvrtá Ultralanovka, štvrtýkrát nekonečné krúženie hore kopcom popod lanovku na Kamzík a potom zbeh lesom pomedzi korene a kamene. Väčšina si asi povie, že sme blázni, ale aj benefičný charakter akcie motivuje odbehnúť čo najviac kôl.

Ani jedna z doterajších troch účastí nedopadla úplne ideálne. Vždy sa pod horší výkon ako som plánoval podpísal nejaký problém. Raz neposlúchalo trávenie, raz ponaťahované kolenné väzy, vlani podcenenie tepla a večerná strata motivácie, takže výsledky boli 27, 32 a 29 kôl. Nie úplne najhoršie, no ani raz sa mi nepodarilo oficiálne prekonať magickú hranicu 100 kilometrov, hoci pri druhej účasti som stovku za pomoci odbehnutí a nadbehnutí stovku natočil. Preto je pri ultra behoch ťažké čokoľvek plánovať a predvídať.

Zimná príprava

Tento rok sa mi lepšie podarilo zmenežovať si pracovný a voľný čas, tak aj zimná príprava bola systematickejšia ako vlani. Nie úplne ideálna, ale bol som lepšie pripravený. Nemal som v tréningoch takú absenciu víkendových dlhých behov ako minulý rok, snažil som sa v tréningu aj čo najviac zbiehať strmé kopce, aby boli stehná adaptované na kumulujúcu sa záťaž. Opäť som za základ tréningu použil na mieru vygenerovaný tréning z aplikácie Coros. Pridal som doň nejaké doplnkové aktivity (cyklotrenažér, silové cvičenia, cviky na core, veslovací trenažér…) Týždenne som absolvoval 1 alebo 2 intervalové tréningy, väčšinou v kopcoch. Najväčšou zmenou bola skladba víkendových behov. Nedeľný dlhý beh som presunul na sobotu a v nedeľu s unavenými nohami som absolvoval tempový beh. Po takomto kombe na záver týždňa boli v pondelok nohy „na šrot“, tak som musel pôvodne plánované ľahké hodinové behy vynechať a nahradil som ich iba ľahkými doplnkovými aktivitami a nohám som doprial oddych. Tréningy a oddych som držal v rovnováhe a podarilo sa mi tak celú zimu a úvod jari prekonať bez zranení a chorôb. Jediným zranením (či skôr ľahším úrazom) bol februárový pád pod Magurou po pošmyknutí a kĺzaní na ľadovej platni, ktorý si odnieslo udreté a spálené koleno. Ale nič vážne, čo by skomplikovalo prípravu. Bol som tak s vedomím asi najlepšej zimnej prípravy za posledné roky plný odhodlania a v duchu som veril v prekonanie osobného maxima.

Z hľadiska občerstvenia som opäť nič nepodcenil a po skúsenostiach z posledných rokov, kedy hlavne prvú noc toho veľa na občerstvovačke nebolo, som si z domu doniesol zásoby koly, piva, tyčiniek, gélov aj na tri lanovky.

Na štart

Tretíkrát som sa vybral na Kamzík s Paťom Hrotekom, tretíkrát som spal v hoteli West kúsok od štartu. Tentokrát som bol v úlohe šoféra ja, trochu mi odjazd skomplikovalo to, že som v práci ešte musel po technickej stránke zvládnuť oceňovanie najlepších športovcov previdzského okresu Krištáľový páv, tak nebolo inej cesty, ako rovno odtiaľ ísť na prezentáciu. Po prezentácii a ubytovaní sme ešte mali vyše hodiny do štartu, natiahli sme sa na posteľ a začalo sa nám driemať o 23:15, čiže v čase tesne pred budíkom. Každá minúta spánku by bola dobrá, ale nedalo sa nič robiť, tak smer štart!

Prvá noc

Myslím, že z hľadiska účasti to bola tento rok rekordná Ultralanovka, taká masa ľudí na štarte asi ešte nikdy nebola. Prispeli k tomu aj tímové štafety. Noc bola teplá, a okrem pár chladnejších úsekov na spodnej časti zbehu bola teplota aj v noci celkom príjemná, tak som takmer celý deň odbehol v jednom oblečení. Kempingovú stoličku som radšej nechal v aute, lákalo by ma to často sedieť a chcel som minimalizovať prestoje na bufete. Mojim cieľom bolo šetriť v zbehoch nohy a ísť ich čo najuvoľnenejšie. Tých pár získaných sekúnd sa potom v druhej polovici prejaví na stehnách a chcel som ich čo najdlhšie udržať funkčné. Prvé kolá sa mi bežalo dobre, vedome som sa brzdil, ale aj tak boli prvé kolá odbehnuté hlboko pod 30 minút, zatiaľ iba s minimálnymi zastávkami na občerstvovačke, kde som dal do seba iba pár glgov koly, ktorú som si nechal vybublinkovať a pár hryzov sójovo-kokosovo-čokoládových tyčiniek podobných „margotkám“, ktorých som mal v zásobe dosť. Celkovo som bol tento rok z hľadiska pitia a jedla sebestačný. Z bufetu som počas celého dňa uchmatol iba pár nutelových palaciniek a na prestriedanie pár polkrajcov chleba s masťou a soľou.

Prvá polovica v pohode

Aj tento rok to boli do svitania relatívne konštantné kolá. Iba minimálne zastávky na občerstvovačke. Tým, že som mal dostatok vlastných zásob, som si ešte pred pípnutím medzičasu v zázemí chlípol raz kolu, raz pivo, zobral kúsok tyčinky. Nohy začínali pociťovať pribúdajúce kilometre, no veril som, že po svitaní príde do nich kúsok nového života. Po svitaní som sa pocitovo cítil, ako keby už mali nohy za sebou aspoň 15 hodín a zbehy už neboli také svižné. Krátke mierne stúpanie v polovici zbehu som už väčšinou išiel krokom a využil som ho na pozretie priebežného stavu a zdieľanie krátkych fotopríbehov. Napriek tomu, že kolá neboli vyslovene pomalé, Paťo Hrotek ma o kolo dobiehal častejšie ako po minulé roky. Ale ako sa neskôr ukázalo, bolo to hlavne jeho dobrou formou a minimalizáciou prestojov, nakoniec to vyústilo do fantastického traťového rekordu (52 kôl). Obaja sme si pochvaľovali, že nám funguje trávenie – aj vďaka dostatku vlastných overených zásob. Ja som však čelil občasným prepadom tempa a približne každé tretie kolo sa nieslo v znamení tvrdších nôh a chýbajúcej iskry. Niekedy to otočila palacinka, niekedy polievka, ale väčšinou bolo to iba na 1-2 kolá. Našťastie trávenie fungovalo prvýkrýt na Ultralanovke na 100 percent, žiadne nadúvanie, či kŕče. Na toi-toi-kách som sa zastavil iba 2 krát, aj to až v druhej polovici krúženia. No zmena rytmu a dlhšia prestávka ma zakaždým vyviedla z tempa, nohy ztuhli a rozbeh bol potom veľmi ležérny.

Teplo neprišlo, spánok áno

Vlani nás zabilo relatívne teplé počasie počas dňa. Bol som aj tento rok nachystaný na teplo. Vlani som ľutoval, že som si počas najväčšieho tepla na obed neurobil prestávku na hoteli a nevyužil na reštart napríklad studenú sprchu. Tento rok som sa snažil to otočiť. Keď som po 21 kolách videl, že druhý dych neprichádza, zbalil som si tašku a vydal som sa na hotel. Zbytočne som sa tešil na čapované pivo cestou, v bufete Chalúpka stála taká šóra, že by som tam čakal asi pol hodiny. Nechal som si jednu plechovku v hotelovej chladničke, no tešil som sa aj na toto pivo zbytočne. Chladnička nastavená na maximum urobila z Urpinera ľadovú drť, ktorej sa z plechovky von nechcelo, tak kým som si dal studenú sprchu na osvieženie, nechal som ju roztápať sa na nočnom stolíku. Topila sa veľmi pomaly a kým som čakal na roztopenie, tak som na posteli zaspal. Našťastie nie na dlho, bolo to asi dvadsaťminútové zdriemnutie, ktoré mi trochu pomohlo a čiastočne vykompenzovalo noc na nohách.

Jsem člověk 🙂

Stratil som však týmto prestojom vyše hodiny. Po návrate na trať som sa však cítil ako znovuzrodený. V hlave som mal scénku z filmu „Jak utopit doktora Mráčka aneb Konec vodníků v Čechách“, kde strejda Karel (Vladimír Menšík) radostne poskakuje po transfúzii so slovami „Jsem člověk! Já jsem člověk!!!“. Nielen pocitovo, ale aj z hľadiska medzičasov som sa vrátil k časom z prvých kôl a stíhal som na trati aj s tými najlepšími.

Po troch kolách však prišla opäť menšia kríza a takto to zostalo až do konca 1-2 kolá v pohode, potom jedno kolo horšie. Ako na hojdačke. Už som však neplánoval žiaden reštart a po doplnení energie a zjedení palaciniek, či cukríkov som zakaždým trochu ožil. Využil som ešte, že bol ešte otvorený neďaleký bufet Chalúpka, kde som si dal držkovú polievku a čapované pivo. Pri pomalšom tempe už takáto záťaž v žalúdku neprekážala a trochu dobila baterky na večer.

Veterná druhá noc a koniec

Snažil som sa bojovať, našťastie ani tie horšie kolá neboli z hľadiska času úplne mizerné, tak som stále krúžil – aj keď sa už stmievalo, ochladzovalo a zosilňoval vietor. Mnohí kamoši skončili zababúšení a premrznutí, ja som bol z hľadiska teploty v pohode a na kraťasy a tričko som si natiahol teplejšie vrstvy až po zotmení. To už nárazový vietor nadúval stany v zázemí a namiesto oddychu a regenerácie som popri rýchlych glgoch tekutín a hltoch sacharidov jednou rukou držal stan, aby mi ho spod zadku neodfúklo aj s lavičkou. Práve tento diskomfort v oblasti štartu a cieľa v kombinácii s propočtami zostávajúceho času a vedomia, že už oficiálnu stovku nestihnem, ma trochu demotivoval. Tak som to po zaokrúhlení na 30 kôl a 90 km zapichol asi 2 a pol hodiny pred záverečnou. Nebol to výsledok, s ktorým som bol úplne stotožnený a spokojný. Po výdatnej zimnej príprave som veril, že stovka a lanovkový osobák budú tento rok pokorené. Idem však ďalej.

Ďalšie plány

Najbližšou ultra zastávkou bude okruhový beh na žilinskom vodnom diele Big Bear’s Backyard Ultra. Vlaňajšia párty edícia mi veľmi nevyšla, tak snáď nebude problémom prekonať vlaňajší 12-hodinový výkon a 80 kilometrov. Hoci ambície mám vyššie.

Energetická štatistika

Počas behu, ktorý oficiálne trval 21 hodín a 24 minút som odbehol 30 kôl – 90 km s prevýšením okolo 6000 metrov.

Počas behu spotrebované:

3 l Coca-cola

8 x 0,5 l pivo (Svijany, Urpiner, čapovaný Kaltenecker)

6 x nutelová palacinka

2 x slepačí vývar s rezancami, zeleninou a mäsom

držková polievka

6 x pol krajca s masťou a soľou

200 g želé gumené cukríky

1 Edgar gél

10 g soli

Odbehnuté v topánkach Asics Trabuco Max 3

Info pre prenajímateľov nôh

Ďakujem všetkým siedmim, ktorí si prenajali moje nohy. Tým, že som tento rok zaokrúhlil počet odbehnutých kôl na 30, som vám trochu uľahčil výpočty. Jedno moje kolo malo hodnotu 6,80 €, vybehal som tak vyše 200 €.

Tu je odkaz na oficiálnu zbierku Plamienka, do poznámok k platbe uveďte moje meno alebo štartové číslo (41). Ak chcete, môžete pridať aj krátky odkaz.

Ďakujem aj v mene tých, ktorí to najviac potrebujú.

Výsledky: https://www.webscorer.com/results?raceid=385425 (jednotlivci aj tímové štafety spolu)

Fotogaléria Michala Kostku 1

Fotogaléria Michala Kostku 2

Tu sú reportáže z mojich troch účastí:

2024 – https://behaj.net/2024/04/10/moja-tretia-ultralanovka-so-zmiesanymi-pocitmi/

2023 – https://behaj.net/2023/04/13/ultralanovka-dobojovana-az-do-konca/

2022 – https://behaj.net/2022/04/04/ultralanovka-pre-plamienok-za-24-hodin-vela-skusenosti-aj-zazitkov/