Hriňovská stovka – 116 kilometrov v krásnom kraji

September  som si už na jar rezervoval na ultra beh. Tento rok som ešte stovku nebežal, hoci na Ultralanovke som za 23 hodín neoficiálne 100 km nakrúžil. Hriňová, Veporské vrchy a okolité kopanice patrili k miestam, ktoré som doposiaľ nemal prebádané ani turisticky, bežecky, či na bicykli, tak padol výber na Hriňovskú stovku, ktorá sa teraz beží v termíne bývalej Ponitrianskej stovky.

Hoci teplo a leto mám rád, pri ultra behoch je potenie a škvarenie vo vlastnej šťave vyčerpávajúce. September už býva z hľadiska teplôt a stálosti počasia príjemnejší a aj keď znova prišlo oteplenie, 25 stupňov po lete menej bolí ako v máji alebo júni, kedy ešte telo nie je adaptované na tridsiatky.

Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku

O zimnej príprave som písal v článku o Ultralanovke, na tento rok som si vytýčil 3 vrcholy – Ultralanovka, júnová Ultramagura 71 a Hriňovská stovka, popri tom sa nejako zvezie košický maratón MMM. Tak aj príprava smerovala na tieto ultra behy, po Ultramagure som v podstate vypustil asfaltové rovinaté behy, menšie preteky v lete som bral iba ako súčasť prípravy a udržanie spoločenského kontaktu s komunitou a špeciálne som na ne neladil formu, len som ich napasoval do tréningových cyklov a nešiel som ich úplne na doraz. Počas leta som si pomocou Coros tréningov nastavil 6-týždňový tréningový plán zameraný na horské trailové behy. Prvé 4 týždne som dosť cvičil aj cviky zamerané na koordináciu a stabilitu. Závery týždňov a víkendy boli dosť náročné, ale veril som, že mi to pomôže – keď aj nie v rapídnom zlepšení, ale aspoň v rýchlejšej regenerácii po behoch v kopcovitom teréne. V priemere to boli zhruba 100-kilometrové týždne s 2-3 tisíckami nastúpaných metrov. August bol dosť horúci, našťastie lesy mám blízko a ponúkali trochu tieňa a prirodzenú klimatizáciu. Ani spánok v horúcich nociach nebol optimálny, ale vďaka voľným pondelkom (občas preložených regeneračným plávaním) a striedaniu intenzity som stíhal regenerovať.

Spánok? Zabudni!

Ja keď sa dobre vyspím, výkon a pohoda idú hore. Práve spánok ma viackrát zradil pred dôležitými pretekmi, tak som nechcel riskovať prenocovanie v telocvični a zvolil som pohodlnejšie ubytovanie na mieste. Znova som sa spamätal až keď boli blízke hotely a penzióny obsadené, ale našiel som Chalupu na zelenej lúke na lazoch asi 7 km od miesta štartu. Nevyšiel plán na rodinný výlet, tak som chatu zdieľal s Vladom Iliašom z Dynasportu, pre ktorého to bola prvá stovka, hoci už nejaké kratšie ultra behy má odbehané. Cestu autom som spojil s Erikom Hübnerom, ktorý má príbuzných na Hornej Nitre, tak sme si cestou vymenili nejaké skúsenosti a pospomínali na ultra príhody. Prebili sme tak chybové pípanie v aute, ktoré ako keby mi chcelo naznačiť, že problémy s brzdením a ABS budem mať zajtra aj ja :).

Celkovo mávam problém so spánkom po voľných dňoch. Keď sa na tréningu rozbijem, nie som dehydrovaný a nie je v noci teplo, spím ako zarezaný. Teraz som si po ľahkých behoch v utorok a stredu doprial 2 dni voľna, tak som sa obával toho, že zas budem pozerať do plafónu a pozerať, koľko mám ešte času do zazvonenia budíka. Našťastie aspoň noc zo štvrtka na piatok, ktorá pred sobotným behom býva kľúčová, som spal celkom dobre, k tomu krátke zdriemnutie pred cestou doma v piatok poobede, takže aj keby som nespal, už som mal základ na prežitie soboty. Optimisticky som si ľahol už okolo deviatej večer, vyzeralo, že aj zaspím, prichádzalo však v hlave mnoho rozptýlení – od premietania trate po podvedomú zvedavosť na výsledky z futbalu a tenisu, ktoré sa v piatok večer hrali. Nakoniec som toho veľa nepospal, dokopy možno hodinka plytkého spánku.

Pred štartom

Keď som videl, že z ďalšieho spánku už nebude nič, o štvrtej som si dal aspoň v kľude sacharidové raňajky a zelený čaj. Väčšinu výbavy a jedla na trať som mal pripravenú už večer, tak bolo ráno bez stresov. Ráno bola teplota príjemná, stačili tak kraťasy T8 Sherpa a nové trailové tričko AK Baník Prievidza.

Za zvuku z fujary hlavného organizátora Rada Haracha sme odštartovali o šiestej ráno už za svetla. Tempo po štarte bolo v uliciach pomerne svižné, po dvoch kilometroch nás zastavil výšľap hore vlekom na Košútku, za svetla sme si pozreli, čo nás bude čakať opačným smerom po tme do cieľa. Bežalo sa celkom dobre, nebadal som, že by nedostatok spánku nejako ovplyvňoval môj výkon.

Pôvodne som chcel  podrobne písať o každom „stinte“ medzi jednotlivými kontrolami a občerstvovačkami, to by však už bol román a asi by to nikto nedočítal.

Rýchla dvadsiatka

Úsek medzi  4. a 19. kilometrom bol rýchly a behateľný, prvou kontrolou som len preletel, dal si glg coly. Vybiehal som celkom svižne aj krátke kopce, až som si v duchu vravel: „Neblbni, to je stovka, nie hodinový kros“. Keď som si na krátkom miernom stúpaní pozrel priebežné poradie, bol som v tretej desiatke z takmer stovky štartujúcich. Mali sme síce viac nastúpané ako naklesané, ale aj tak boli medzičasy po 11 kilometroch dobré. Chvíľami som aj uvažoval, či som si palice nebral zbytočne, doteraz viac zavadzali, ako pomáhali. Vladovi som zo srandy povedal na základe jednoduchej matematiky, že ak to takto pôjde až do cieľa, za 12 hodín máme fajront. Tento prepočet vyvolal výbuch smiechu v skupine, ktorá bola tesne pred nami :).

Nemal som pred štartom nejaké plány a odhady, ako dopadnem. Trasu som nepoznal, len na základe odhadov, prevýšenia a mojich výkonov na Ultramagure som to tipoval na 20 hodín, s tým, že všetko pod bude super, optimistické prepočty pri dobrej konštelácii, forme a bez zdravotných problémov som smeroval k dobehu pred polnocou, čo bolo 18 hodín. No stovka vás pri plánovaní a prepočtoch často vysmeje a uzemní. Nepovedal som, že si niekedy budem pred štartom nôtiť pesničku od Tweensiek „Príď pred polnocou“. V hlave ju prebila až pieseň „Na tej Detve studňa murovaná“, ktorá sa mi dostala do hlavy zhruba na dvadsiatom kilometri pri zhliadnutí smerovky na okresné mesto a už som ju von nedostal.

Druhým plánom bolo dobehnúť bez pádu. Posledné 3 ultrabehy som skončil na zemi, ani nie na základe rizika v zbehoch, ale vždy kvôli nepozornosti a krátkej strate koncentrácie a zakopnutiu o kameň alebo koreň v relatívne ľahkých úsekoch. Neboli to vážne pády, okrem rozbitého telefónu zanechali iba odreniny, hlinu a prach na tele, no nepridáva to ku komfortu a pohode.

Na Hriňovskej stovke sa vyhodnocovali aj vekové kategórie nad 50 rokov. Aj keď primárnym cieľom bolo dobehnúť to v relatívnej pohode, aby som bol sám so sebou spokojný, vždy je vo mne aj kus pretekára a keď je pódium na dosah, je to extra motivácia. V štartovke neboli označené roky narodenia ani kategórie, tak som nemal tušenie, či sme prihlásení traja alebo dvadsiati. Ultra bežci všetci vyzerajú mlado. Často sa naše cesty krížili s Petrom Oravcom, ktorý túto kategóriu vyhral na Ultramagure zhruba hodinu predo mnou, asi tri-štyri krát sme sa navzájom obehli, no na jeho reči tela bolo poznať, že nemal svoj deň a na štvrtej kontrole to vzdal.

Tradičná kríza

Zbeh z Drahovej mi veľmi nesedel. Bežalo sa po veľmi úzkom chodníku tesne vedľa elektrického ohradníka, potom to vymenili popadané stromy, ktoré bolo treba preskakovať, či podliezať a nejako som sa nevedel dostať do tempa. K tomu som už začínal aj cítiť nohy a prišli prvé náznaky krízy. Začalo už aj celkom slušne piecť slnko a na otvorených úsekoch postupne žmýkalo energiu. Na bufet v Havrilove som dorazil smädný, asi bolo chybou, že som exol pár pohárov koly a radlera bez toho, aby som ich nechal vybublinkovať a aby som nestratil veľa času, pomerne rýchlo som vybehol z občerstvovačky do dlhého tiahleho stúpania. Najprv krokom, kým si obsah v žalúdku našiel svoje miesto, potom som na miernejších úsekoch aj pobehol. V úsekoch medzi Cisárskou hoľou a Pasiečkami nás čakalo aj pár ostrých stúpaní, vtedy som zbadal, že som si palice nebral zbytočne. Na krátkom hrebeni okolo vyhliadky prišiel strmý zbeh, najprv dolu lúkou pomedzi paraglajdistov, potom lesným žľabom. Tu som začínal cítiť, že si bublinky z koly a radlera začali v mojom tráviacom trakte robiť súťaž v nafukovaní a praskaní balónov. Napriek tomu, že stehná stále držali a nemusel som brzdiť palicami, zbeh začínal trochu bolieť a miestami som kvôli krátkym kŕčom a nafúknutému bruchu nemohol uvoľniť a natiahnuť krok a obehlo ma viacero bežcov a skupinka s Majkou Kubovou. Nemohol som sa dočkať bufetu v Kokave nad Rimavicou na 50. kilometri.

Kokava nad Rimavicou – záchrana pred hrmavicou

Už slnko pieklo na hlavu dosť statočne. Keď sme prišli na nádvorie Pohostinstva u Táni, vyzeralo to tam ako veľká bežecká žúrka. Plné nádvorie s terasou, privezenými dropbagmi, no z pohodovej atmosféry nás najprv vyviedla kontrola povinnej výbavy. Niektoré bežecké skupiny hodovali pri cestovinách a pive, niektorí si chladili hlavu vo vodovodnej točke, no videl som, že pre mnohí pôsobili sklesnuto a bola to pre nich konečná stanica. Ja som veril, že prvým čapovaným pivom trochu napravím a uvoľním trávenie. Cestoviny s tuniakom, kukuricou a hráškom som pôvodne nemal v pláne, ale keď tu bola táto možnosť, najedol som sa, bolo to po tyčinkách, koláčikoch a malých zobnutiach ovocia na predošlých bufetoch moje prvé teplé jedlo. Zbytočne som si dal naložiť veľkú porciu, ťažko do mňa išli, a hoci boli dobré a na pár hodín mi dodali energiu, zbytočne som sa pri nich rozsedel a stratil disciplínu ohľadom dĺžky prestojov na občerstvovačkách. Pol hodina strávená na tomto príjemnom mieste ubehla pocitovo rýchlo a prehodili sme pár slov pri stole – napríklad s Attilom Gyebnárom, pre ktorého to bola taktiež prvá a stovka a ktorý mi na trati v druhej polovici najčastejšie robil spoločnosť. Práve počas zastávok vznikajú na ultra behoch najväčšie prestoje a prepady. Predstavte si, akú námahu vynaložíte na trati, keď chcete na bežca získať minútu. A potom príde občerstvovačka alebo nútená wc alebo zdravotná prestávka, kde stratíte 5, 10, 15 minút  a odrazu vás dobehne bežec, ktorý bol v nedohľadne. Ja som sa takto prepadol zhruba z 30. miesta asi o 10 miest, keď k tomu prirátam tých 5-10 pretekárov, ktorí to zabalili, zrazu som zostal úplne sám. Predo mnou ani za mnou nikoho, navyše cesta po odchode z K4 sa prudko zdvihla, našťastie sme väčšinu stúpania absolvovali v tieni.

Potom prišla prvá wc zastávka – nútená, no tak trochu aj záchranná. Síce znamenala ďalší časový prestoj, no postupne som po nej začínal chytať druhý dych a na zvlnenom lúčnom hrebeni som sa znova dostával do tempa a vybiehal stúpania a aj mierne zbehy mi celkom išli. Pohľady na hodinky však stále varovali, že sme len v polovici. Ale práve tá polovica býva psychologickým zlomom a kilometrov k cieľu je už menej ako od štartu. Ja si na hodinkách na neznámych ultra trasách väčšinou nechám primárne svietiť výškový profil. Vidím tak okrem ubehnutého času, či mám pred sebou kopec, zbeh, aký je dlhý, aký strmý a koľko z celkových nastúpaných metrov už mám za sebou.

Občerstvovačka K5 v Lipovom mala prísť na 61. kilometri, ale tu sa prvýkrát trochu rozišli údaje s itinerárom. Krátke kopce na lúčnom hrebeni sa postupne po jednom pred nami ukazovali, no bufet nikde. O vyše kilometer neskôr sa ukázal pri hlavnej ceste po krkolomnom zbehu cez rúbanisko. Zastávka bola krátka, no aj tak ma na nej dobehla skupina asi piatich bežcov – vrátane Stanky Šiatinskej, ktorá po voľnejšom úvode naberala pekné tempo. Ja som sa zdržal iba krátko, melón, cola, radler a nejaká tyčinka a vydal som sa do dlhého tiahleho kopca po štrkovej ceste na kopec  Diel. Tu sa mi išlo celkom dobre, väčšina stúpania sa dala bežať, skupinke za mnou som sa opäť vzdialil, hoci samotný záver kopca bol opäť strmý. Potom zvlnená pasáž po lúke, kde sme na jednom z lazov obdivovali mladých nadšencov, ktorí si tu urobili „ilegálnu“ (no veľmi milú) občerstvovačku pred dvorom. Na K6 v Ďubákove opäť iba krátke zastavenie s rýchlym dotankovaním. Mal to byť profilovo najľahší úsek s krátkym stúpaním a dlhým zbehom, no mne veľmi nesadol. Zbeh nebol strmý, ani technický, iba ho znepríjemňovali výmole a prach, keď sa tu preháňali motorkári. No opäť ma začali chytať kŕče do brucha a tam, kde sa dalo bežať zadarmo a pustiť nohy, som nemohol natiahnuť krok, tak ma dobehlo a obehlo pár bežcov, ktorých som sa nevedel chytiť, hoci nohy som cítil dobré, ale fungovali iba na rovine a hore kopcom. Našťastie v zbehoch aspoň brzdiť dokázali, tak som veľmi nestrácal. Ale každý kilometer zbehu mi ušli o 1-2 minúty. Už v dedine Málinec mi pred občerstvovačkou K6 ponúkali dvaja chlapci aj svoj bicykel, aby som tam bol skôr. Opäť to bola trochu dlhšia zastávka, aj s teplou polievkou a čapovaným pivom. Letmo som si prebehol poradie na mobile, videl som, že na prvých miestach sa to mieša, raz viedol Patrik Hrotek, raz Ondrej Veselovský, teraz Ivan Husár.

Prvé kufrovanie a tanec

Po opustení bufetu som sa už za šera vydal ďalej. Znova sám a po rade miestnych, že za cintorínom doprava, som ti to struhol rovno hore vedľa cintorína. Tam ma zastavila bránka a aj pípanie navigácie, že som mimo cesty. Na šípke s odbočkou stálo zaparkované auto, ale cestu som našiel. Ďalších skoro 5 minút fuč a k tomu 500 metrov navyše. Potom pri východe z Málinca ma pristavili dve dievčatká a ponúkali plné náručie sladkostí. Vravel som, že teraz som plný a jedol som, ale nedali sa: „Zoberte si na neskôr. A fandíme vám!“ Opäť veľmi milé a povzbudzujúce.

Po tme a za zvuku cikád som sa vydal hore lesnou zvážnicou. Najprv krokom, potom, keď som zistil, že sklon nie je taký strašný, som sa rozbehol. Bolo to poznať na aktuálnom tempe, pri chôdzi 10-13 min/km, pri behu 6-8 min/km. Každá minútka k dobru poteší a kde sa dalo, tak som bežal. Nohy smerom hore stále išli dobre. Na vrchole kopca, keď sme zo zvážnice vybehli na nepokosenú lúku, som znova trochu poblúdil, resp. po tme stratil cestu. Celkovo bola trasa značená výborne, tu som však vo vysokej tráve stratil stopy a na dohľad neboli žiadne reflexné odrazky. Musel som tak vytiahnuť na mobile trasu a podľa gps značky som nejako našiel čiaru so správnou trasou.

Zbeh bol celkom behateľný. Aj po tme sa dalo dolu zvážnicou bežať, hodil som do seba 1 gel a postupne som sťahoval odstup na svetielko predo mnou. Opäť to bol Attila Gyebnár a dobehol som ho v asfaltovom stúpaní do osady Cinobaňa-Hrnčiarky. Tento kopec mi sadol a bol to pre mňa pocitovo jeden z najlepších úsekov na trati. Potom po zvlnenom úseku medzi dedinami sme viackrát križovali aj potok, cesta bola tvorená často svetlou piesočnatou hlinou, čo pri svetle čelovky nebolo ideálne z hľadiska sledovania nerovností. Opäť ma to prinútilo zabočiť do kríkov na neplánovanú zastávku, Attila ma dobehol. Ja som však na asfaltke okolo Kotmanovej nabral celkom dobré tempo a ešte pred kontrolou K8 som predbehol aj Attilu aj Daniela Neštického, s ktorým sme sa na trati počas celého dňa často míňali. V dedinke Dobroč mali práve obecné dni, tak ma K8-čka privítala tancom na pesničku „Ta ne“. Obsluha bola taká starostlivá a obskakovala ma ako boxera sediaceho v rohu ringu pred posledným kolom, až sa mi po najedení a doplnení veľmi nechcelo z lavičky vstať.

Posledné kopce a vybitá čelovka

Ťažko som sa opäť dostával do tempa. Zábavová kapela na pódiu hrala zmes Modern Talking, no mne sa ťažko rozbiehalo. Vypadol som z tempa a dlhý kopec veľmi neprial behu. Striedali sa úseky, kde sme 300-400 metrov kráčali a keď už vyzeralo, že sa bude dať rozbehnúť, po 50 metroch znova strmý kopec s výmoľmi. Takto sa to opakovalo viackrát. V diaľke bolo vidno svetlá mesta (pravdepodobne Detvy), keďže na Košútku sme sa blížili z druhej strany. S Danielom sme sa ešte 2 krát navzájom predbehli a čoskoro nás po prebehu lesom a zvlnenom teréne vítala posledná občerstvovačka. Tu nás vítala ohňovo-lampová šou a melódia Conquest Of Paradise. Iba rýchla zastávka, nohy išli, už to nebolo ďaleko do cieľa a chcel som to stihnúť aspoň do 20 hodín. Dal som si 2 poháre budišky na pretrávenie a nasledoval zbeh po asfaltovej ceste. Rýchlejšie tempo ma opäť stiahlo do kríkov na poslednú wc zastávku, tak prišiel ďalší neplánovaný prestoj a Daniel ma obehol a už som ho viac nevidel. Na poslednej kontrole mi zabudli nahodiť čas, čo doma vyvolalo hodinu stresov, či som niekde nezablúdil. Prišiel posledný výbeh hore na Košútku a strmý zbeh dolu vlekom, ktorým sme ráno stúpali hore. Tu mi čelovka zablikaním oznámila, že sa vybila a prešla do úsporného režimu. Iba slabo žmúrila, ale už to bol len kilometer dolu popod vlek a 2 km po osvetlenej ceste, tak som sa nechcel zastavovať a vyťahovať baterky, či druhú čelovku, tak som to dobojoval. S vidinou blížiaceho cieľa som si nepamätal, či je cieľ na námestí alebo v škole, už sa mi nechcelo vyťahovať mapu, tak som si to zamieril najprv na námestie a keď tam bolo pusto, tak do školy. Ale keďže predo mnou ani za mnou široko ďaleko nesvietila žiadna čelovka, už mi bolo jedno, či prídem o minútu skôr alebo neskôr, do druhej hodiny ráno (čas do  20 hodín) som mal ešte rezervu takmer 15 minút. Nohy boli v takom stave, že pár hodín by ešte zvládli. Akurát členky a achilovky boli trochu ponaťahované z kameňov a výmoľov, ale inak som sa cítil celkom sviežo.

Krátka bilancia

Spokojnosť, či nespokojnosť? Zvyčajne, keď na ultra behu skončím v prvej polovici štartového poľa, bývam spokojný. Teraz za 19 hodín a 46 minút 47. miesto absolútne z 97 na štarte a 76 v cieli, 39. medzi mužmi, 10. medzi veteránmi. Vzhľadom k tréningu a času, ktorý som tomu tento rok obetoval, som v duchu dúfal, že čas bude o 1-2 hodiny lepší a hlavne že budem medzi 50 a viac-ročnými bližšie pódia. Fyzicky som na to asi aj mal, ale ultra nie je iba o fyzickej pripravenosti, musí v ten deň fungovať aj trávenie, predtým spánok. Stále čakám, kedy príde taký ultra beh, kde všetko do seba zapadne a budem môcť zo seba vydať všetko – bez ohľadu na zdravotné, tráviace, či iné obmedzenia. Vlaňajšia aj tohtoročná Ultramagura 71 boli tomu blízko, hoci to bolo „iba“ 71 kilometrov, ale aj tam som mal hluché miesta.

Z hľadiska energie som bol na tom dobre, príjem energie a hlavne sacharidov som si strážil (aj vďaka radám od Daniela Weissa, s ktorým som počas roka viedol viac debát o strave), hoci práve tie nápoje, ktoré mi ich dodali hojne, ma aj zradili. Nabudúce budem musieť pribaliť k poháriku aj lyžičku na premiešanie a vybublinkovanie. Počas tréningov som s tým problémy nemal, ale to aj vďaka tomu, že čapované nápoje v krčmách na trase nemajú také agresívne sýtenie ako plechovkové. Keď som si na predposlednom bufete K7 do jednej soft fľašky natankoval colu, videl som či urobila po pár minútach behu. Nafúknutie a potom takmer explózia, tak nečudo, čo to potom robilo v žalúdku a črevách po otrasoch pri zbehoch.

Prvýkrát som použil na ultra behu hrudný pás Wahoo Tickr a prvýkrát som na hrudi nenašiel ani náznak odreniny. Akurát topánky La Sportiva Akasha, v ktorých som odbehol za posledných 1 a pol roka väčšinu ultra behov, prišli po vyše 1200 km o auru bezbolestnosti. Po behu som na druhý deň objavil pľuzgiere na vnútornej strane päty na oboch nohách, viac na pravej. Pri behu ma to neobmedzovalo, no musím skontrolovať, či sa jemne neposunuli vložky.

Hriňovská stovka mala mať oficiálne 114 kilometrov a 4800 nastúpaných metrov, asi každému nameralo o 1-2 kilometre viac, ja som si nejaký kilometer asi aj nadbehol krátkymi neplánovanými odbočkami, mne vyšlo podľa hodiniek prevýšenie okolo 4500 m.

Čo ďalej?

Táto stovka mala pozitívum v tom, že na druhý deň ráno som normálne dokázal zísť dolu schodmi. Zrejme aj tvrdšie tréningy v kopcoch a omnoho vyššie porcie nastúpaných a hlavne nazbiehaných výškových metrov pripravili stehná na takúto záťaž. Po týždni oddychu nastúpi hľadania novej motivácie. Som síce prihlásený na 100. ročník košického Medzinárodného maratónu mieru, ale už asi 5 rokov si vravím, že s cestnými maratónmi končím, že oproti ultra trailom je to trochu nuda a samá rovina. Na rovine som naposledy trénoval asi niekedy v máji, už nie je veľa času na doladenie a na hľadanie optimálneho tempa. No nakoniec sa na nejaký maratón zakaždým dám ukecať a prihlásim a odbehnem ho, no nikdy to nebola moja priorita a väčšinou som ich bežal z plného tréningu s minimálnym oddychom a ladením a tomu potom zodpovedal aj čas aj výsledky. Paradoxne som z rovinatých maratónov a polmaratónov, ktoré sa bežia stále na hranici zvládnuteľného tempa, viac rozbitý ako z ultra behov, kde sa tempo, terén a povrch mení. Monotónnym pohybom pri cestných behoch sa namáhajú rovnaké svaly a šľachy a zotavenie mi trvá dlhšie.

Možno viac sa teším na sériu kratších jesenných kopcovitých behov (bojnický Beh do oblakov, Beh hornoveským chotárom, či beh na Čremošnianske lazy), kde mi viac sedí  zvlnený terén a kde som už v minulých rokoch vo svojej kategórii vyhral a kde snáď zužitkujem tvrdé letné kopcovité tréningy.

Ultra je o hlave

Na ultra beh mi to už tento rok asi nevydá, kalendár je nabitý, víkendov málo. Ale práve na takýchto ultra behoch mám rád to, že človek v priebehu dňa má pocit, že prežije 5-6 rôznych dní, prídu krízy, druhé, tretie, piate dychy. V hlave sa premietajú rôzne vízie, prepočty, scenáre optimistické, aj katastrofické, či zdanlivo neskutočné méty, keď si počas krízy na 40. alebo 50. kilometri poviete, že už „iba“ 70. Ultra behy sú hlavne o hlave. Aj teraz ma držali pri živote a dobrom mentálnom rozpoložení hlavne fakty, že som pred dvoma rokmi dobojoval Ponitriansku stovku napriek jednému z najhorších dní, v akých som sa postavil na štart, ďalej to, že som na Ultralanovke dokázal krúžiť skoro 24 hodín v omnoho náročnejšom teréne a s väčším prevýšením – navyše v druhej polovici s takmer odídenými kolennými väzmi. K tomu vedomie, že som v tréningu urobil maximum v rámci časových možností ohraničených prácou, či inými povinnosťami. Na druhej strane sú ultra traily výborným prostriedkom na spoznávanie krajiny. Za jeden deň stihnete pozrieť a spoznať toľko, čo stihne bežný turista za 2-3 dni a tie zážitky sú navyše omnoho emotívnejšie a intenzívnejšie.

Vďaka patrí aj tímu organizátorov Hriňovskej stovky, Radovi Harachovi a celému Slovak Ultra Trail za takmer dokonale zorganizované podujatie.

A vďaka patrí aj tým, čo to dočítali až sem. Máte u mňa pivo. Asi to bolo (podobne ako ultra beh) dosť dlhé a nekonečné trápenie, hoci aj mne v poslednom čase trvá napísanie reportu o ultra behu dlhšie ako samotný beh. 

Výsledky behu

Záznam behu na Strave

Fotogaléria – niečo z môjho mobilu + fotografi: Richard Pouš, Monika Dratwa, Peter Virostko, Vladimír Iliaš, Vlado Jakubec

Blog Richarda Pouša

Fotogaléria Petra Virostka

Peter Cagáň – facebook.com/peter.cagan – facebook.com/behaj.net –  www.strava.com/athletes/petercagan