Ponitrianska stovka – Odfajknutá méta, ale nebol to môj deň

Pred pár rokmi sa moja bežecká kariéra začala preklápať k ultra trailom, vedel som, že stovka bude jednou z mét. Ponitrianska 100 (106 km po hrebeni Vtáčnika a Tribeča, 3900 m prevýšenie) bola logickým výberom vzhľadom k miestu bydliska, jednoduchej logistike a čiastočnej znalosti zhruba polovice trasy. Navyše organizátor vyhlásil, že to bude posledný ročník P100, tak som si dátum začiatku registrácie postrážil.

Hoci behám mnoho rokov a mám nabehaných už tisícky kilometrov a desiatky pretekov, pri ultra trailoch som stále v úlohe nováčika. Behám ich iba 2 roky, stále posúvam svoje méty a vzdialenosti, no stále hľadám optimálne tempo. Väčšinou som ich začínal príliš vlažne a s množstvom prestojov na bufetoch, čo ma ani vďaka zrýchleným záverom po ušetrenej energii príliš vysoko vo výsledkoch neposunulo. Stále som v závere cítil nevyužitý potenciál a ani zďaleka som si nesiahol na dno svojich možností. Ponitrianska stovka však bol trochu iný príbeh…

Opäť prebdená noc

Znova sa mi vrátilo déjà vu z minulého a začiatku tohto roka, keď som noc pred pretekmi uvedomujúc dôležitosť nasledujúceho dňa až príliš prežíval, čo po pracovne nabitom týždni a večernom balení vyústilo do prebdenej noci, z ktorej som spal hlbokým spánkom možno pol hodinky nad ránom. Už sa mi tento rok pred maratónmi v Senici a Rajci, Turiec Trailom a Ultra Fatrou podarilo hlavu oklamať tým, že nejde o nič dôležité, iba o bežný tréning, tak som spal ako zarezaný. No na stovku som – podobne ako na májový Ultrapunk 85 – išiel ako mátoha a už na štarte som sa cítil, ako by som mal za sebou minimálne päťdesiatku. Ak by išlo o bežný tréning, asi by som si v ten deň dal radšej voľno. Ale keď som si uvedomil, koľko ľudí mi drží palce a kedy by bola ďalšia šanca na stovku, tak som si myšlienku na neodštartovanie nepripúšťal. V duchu som si spomenul na citát, ktorý som našiel na záložke v otcovej „zdedenej“ učebnici vysokoškolskej fyziky pred vyše tridsiatimi rokmi:

„Už myšlienka na útek z boja robí vojaka zrelým na zastrelenie“

Štart, stúpanie po prvý bufet a Vtáčnik

Hoci som si v prievidzskom Dynasporte na stovku vybral obuv La Sportiva Jackal, ktorá mi vďaka širšej špičke a silnému gripu na nohe sedela, po pár behoch sa mi okolo achilovky zdala ešte tvrdá a nerozbehaná a nechcel som riskovať pľuzgiere. Tak som siahol po overených a pomaly dosluhujúcich Mizuno Wave Daichi, ktoré som pre istotu ešte vystlal druhými vložkami – vďaka vlaňajšej skúsenosti Martina Loziňáka, ktorému na P100 najviac trpeli spodky chodidiel.

V deň D sa mi pri rannom meraní pulzu vybila baterka v hrudnom páse, dokonca zrejme odišiel celý merač pulzu, tak kým som našiel a spojazdnil jeden zo záložných, nejaké minúty z rannej časovej rezervy ubehli a na štart do Handlovej sme dorazili tesne pred štartom, možno 5 minút. Ledva som stihol odovzdať do auta batožinu putujúcu do Nitry, tak sa ma ani nestihla zmocniť predštartová nervozita.

Prvý kopec po štarte som začal pocitovo priemerne v konverzácii s Martinom Loziňákom, ale videl som, že pulzy sú dosť vysoko a konverzácia stále ťažšia, tak som radšej zvoľnil. Nebežalo sa mi vzhľadom k prebdenej noci najhoršie. No kamarátov, s ktorými som myslel, že budem bežať väčšinu dňa (Martin Loziňák, Martin Pekár, Zuzana Matúšová, Pavel Hlozák a iní), som nebol schopný chytiť sa, keď ma predbiehali. Na prvý bufet na Jarabej skale som došiel zhruba okolo stovky, čo bolo zhruba z 250 štartujúcich ešte celkom dobré umiestnenie. Hore kopcom nohy ešte ako-tak išli, pomáhal som si aj palicami a snažil som sa nohy čo najviac šetriť. Myslel som si, že stúpanie na Vtáčnik, bude z tých ťažších úsekov celého dňa.   

V zbehoch nohy nedržali

Problémy sa však začali objavovať pri prvých strmších a dlhších zbehoch. Zistil som, že moje stehná sú ako z plastelíny a v zbehoch absolútne nie sú schopné držať ani brzdiť. Tak som sa prepadával miesto za miestom a predbiehali ma už po tridsiatich kilometroch aj tí, ktorým som v minulých pretekoch nadelil pol hodinu až hodiny. Nohy nebrzdili, tak som všetko musel brzdiť palicami. Paradoxne hore kopcom a po mierne stúpavých asfaltových úsekoch nohy išli celkom dobre, len tie nešťastné zbehy. Tam som nebol schopný zachytiť sa žiadneho z pretekárov, ktorí ma obehli, tak som si išiel v podstate sólo preteky celý deň, čo ma donútilo z hľadiska psychohygieny a nabudenia pustiť si rockový playlist do slúchadiel, hoci pretekové ultra behy väčšinou behávam bez hudby a skôr debatujem so spolubežcami. Občas ma hudba výrazne nakopla a vypínal som ju len pri krátkych kontaktoch s ďalším pretekármi.

Pohoda na bufetoch a zamietnutá možnosť vzdania

Tým, že som si v podstate išiel sólo preteky – hore kopcom a v mierne stúpavých úsekoch som pretekárov obiehal a tí ma potom obehli v zbehoch – som si socializáciu a kontakt s bežcami kompenzoval na druhom a treťom bufete vo Veľkom Poli a Jedľových Kostoľanoch. Pri prvom som si dal k polievke a v druhom k cestovinám aj pivo, čo ma síce v ďalších úsekoch celkom nakoplo, ale keď som si spätne pozeral prestoje, tak som na týchto dvoch bufetoch strávil dokopy zhruba hodinu, čo sa pri ďalších kumulovaných prestojoch prejavilo na výslednom čase a oneskorení. Pred štartom som nemal veľké oči a nevedel som príliš odhadnúť cieľový čas. V prípade ideálneho dňa to mohlo byť 14-15 hodín, rátal som aj s krízovým variantom okolo 20-22 hodín, prípadne s niečím medzi tým. V Nitre som si preventívne zaistil ubytovanie, poslal som si tam batožinu, no v duchu som rátal aj s možnosťou, že pôjdem po dobehnutí a prezlečení rovno na vlak.  Faktom, že moja batožina bola v Nitre, som v podstate vylúčil možnosť, že by som do cieľa nedobehol. Keď som si predstavil, aké peripetie by ma čakali pri takejto možnosti, radšej som ju hneď v zárodku zavrhol. V živote som vzdal iba dvoje preteky – v roku 1993 som na Kanianskom duatlone dostal na vedúcej pozícii s minútovým náskokom na bicykli defekt kúsok od vlastného domu a šmaril som od zlosti bicykel o zem, druhýkrát na záverečných pretekoch SP v duatlone 1998 v Trenčianskych Tepliciach, na ktorý som kvôli naháňaniu bodov nastupoval s nábehom na chorobu, ktorá sa prejavila už pri prvom behu v daždi a skončil som s triaškou na prvom kopci na bicykli. Proste preteky sa len tak nevzdávajú.

Pohodová stredná časť

Asfaltový úsek medzi Veľkým Poľom, Brezovom, Jedľovými Kostoľanmi a aj následný mierne stúpavý úsek do Skýcova sa mi išli dobre, napriek tomu, že popoludní slnko na otvorených úsekoch už pripekalo trochu viac, ako bolo únosné, ale napriek tomu to bol z hľadiska teploty a počasia takmer ideálny deň. Kým sa dalo, snažil som sa bežať, kráčal som iba v strmších stúpaniach. Tam som niektorým pretekárom ušiel, niektorých predbehol, mnohí to práve na Skýcove, kde bol ďalší bufet, zabalili. Už som sa po prestojoch na druhom a treťom bufete zdržiaval na ďalších občerstvovačkách iba nutný čas. Dal som pár glgov coly, trochu soli a magnézia, osolený chlieb s masťou, pár koliesok klobásy, doplnil jonťáky do fliaš a posúval som sa ďalej s pomaly zapadajúcim slnkom. Aj úsek medzi Skýcovom a sedlom pod Rakytou, kde bol ďalší bufet, sa mi ešte išlo celkom fajn.

Po tme v Tribeči

Po zotmení som vytiahol čelovku a najprv po zvážniciach a neskôr po lesných chodníkoch som putoval pohorím Tribeč. S vlniacim sa terénom nohy už až tak neposlúchali, párkrát som aj zbehol z chodníka, keď som pri popadaných stromoch po tme nenašiel chodník, ale väčšinou to boli iba stovky metrov, po ktorých ma navigácia v hodinkách Coros Apex upozornila, že som mimo trasy. Inak bola trasa značená reflexnými odrazkami celkom dobre. Pri stúpaní na hlavný hrebeň Tribeča som ešte pár skupín dobehol. Aj na samý vrchol Veľkého Tribeča to bolo v rámci možností celkom fajn.

Potom však prišiel pre mňa najhorší úsek celého dňa – nekonečne dlhý a pomerne strmý a šmykľavý kamenistý zbeh z Veľkého Tribeča na bufet v Jedlinách. Tam som išiel doslova z nohy na nohu a predbehlo ma vyše 20 bežcov, ktorých som nebol schopný zachytiť sa. Až keď sa prešlo na miernejší „behavý“ úsek pred dedinou a bufetom, som sa rozbehol a dobehol pár z tých, čo ma obehli v zbehu a dlhšie sa zdržali na bufete.

Po krátkom občerstvení som bežal ďalej, po asfalte a rovine to celkom išlo, akurát v Kostoľanoch pod Tribečom sme viacerí nevedeli trafiť a nájsť odbočku na Gýmeš a nadbehli sme si znova nejaké stovky metrov. Stúpanie bolo síce krátke, malo nejakých 200 výškových metrov, ale dalo zabrať – a mne hlavne kamenistý zbeh z neho na posledný bufet v ATC Remitáž. Tam som znova prešvihol odbočku a smeroval rovno k fáborke na trati po bufete, čo ma stálo zas zhruba pol kilometra navyše. V otvorenej krajine mimo lesa už začala padať rosa a začínalo byť chladno. Tým, že som prišiel na bufet dosť neskoro – až tesne pred polnocou – už aj polievka bola vychladnutá a veľmi ma nezahriala. Natiahol som si tak návleky na ruky, počas jedla trochu dobil baterky v mobile a čelovke, doplnil vodu a vydal sa na posledných 16 kilometrov pred cieľom – už bez bufetu.

Nekonečný záverečný hrebeň a bonbónik v podobe Žibrice

Zdalo by sa, že 16 kilometrov je už len kúsok, ale pri prevažne kamenistom teréne a brutálnom stúpaní na a zbehu (či skôr zliezaní) zo Žibrice som vedel, že to ešte budú minimálne 3-4 hodiny. Po bufete sa mi bežalo celkom dobre, v prvej časti to boli mierne stúpavé štrkové zvážnice a asfaltové cesty, tak sa nohy celkom rozbehli. V zápale som zas prebehol jednu odbočku, takže som si nejaké stovky metrov pridal. Samotná Žibrica bola kopcom, ktorý som síce nepoznal, ale vzhľadom k profilu a pohľadu na vrstevnice mapy som očakával niečo podobné. Hore to bolo z nohy na nohu po kameňoch. No horší bol spomínaný zbeh, bolo to znova zliezanie z nohy na nohu po tme, občas aj s podliezaním spadnutých stromov.

Červený maják na vrchole Zobora sa ako fatamorgána nechcel priblížiť, po kamenistých chodníkoch sa po tme veľmi bežať nedalo, nechcel som riskovať zlé dostúpenie a nejaké zakopnutie, či vyvrtnutie členka pred koncom. Navyše mi začínala dochádzať baterka v čelovke, ktorá sa prepla do úsporného režimu. Síce ešte svietila na minimálnom jase, dalo sa s tým bežať, ale nebol to taký komfort ako pri plnej intenzite. Tým, že som bežal dlhšie, ako som plánoval, najjasnejší režim nevydržal celú noc. Myslel som, že posledná kontrola na Zobore príde skôr, plánoval som tam vytiahnuť powerbank a napojiť ho na čelovku.  No keď som tam prišiel, powerbank nejako štrajkoval a nechcel sa rozbehnúť. Po minútach skúšania som to vzdal a rozbehol som sa aj na najmenšom jase dolu skalami zo Zobora nasledujúc pretekára (Róbert Lenčeš), ktorý ma počas oživovania powerbanku na Zobore dobehol. Dlho som s ním po skalách bežať nevydržal.

Buď tma!

Vtom však po nabehnutí na miernejšiu kamennú cestu moja čelovka zhasla nadobro. Totálny blackout! Nechelo sa mi veriť, že v lese relatívne blízko mesta a aj pri jasnej oblohe je bez čelovky totálna tma. Už sa mi nechcelo skladať batoh a oživovať powerbank, ktorý mal byť nabitý minimálne ešte z troch štvrtín. Riskol som to s mobilom a svetlom na ňom. Už to bolo v úseku, ktorý sa dal bežať bez palíc, tak som sa bez jednej ruky zaobišiel. Človek by nepovedal, ako dokážu krízové situácie zmobilizovať aj posledné zvyšky energie. Nevedel som, ako dlho vydrží svetlo na mobile, do osvetlených ulíc mesta to boli ešte zhruba 2 kilometre, tak som to v zbehu trochu nakopol, aby som to mal za sebou čím skôr. Zvládol som to, už mi zostávali iba 2-3 kilometre ulicami mesta. Moje nohy začali bežať a zrazu som mal pocit, že ak by sa bežalo po rovine, asfalte, či mierne hore a dolu, ešte by som v pohode zvládol pár hodín. S približujúcim sa cieľom som ešte stupňoval tempo a začal dobiehať pretekárov, ktorí sa evidentne trápili viac ako ja. Jedného som predbehol, no skupinu štyroch pretekárov som zbadal neskoro, a tak mi ani cieľový finiš už posun v poradí nepriniesol, ešte by som potreboval zhruba 100 metrov. Ale bol som rád, že som to aj napriek takejto situácii zvládol dobojovať do cieľa. Nebol to taký pohodový deň a také nohy, ako som mal na Ultra Fatre. V cieli som usúdil, že spať sa už neoplatí, po osprchovaní som hodinu do odchodu na vlak predebatoval s bežcami, ktorí dobehli po mne.

Napriek všetkému som rád, že mám za sebou ďalšiu métu. Nakoniec to namiesto 106 km bolo po pár blúdeniach 109 km, do cieľa som dobehol tesne pred piatou hodinou ráno v čase 21:54 h na 152. mieste v absolútnom poradí. Pred limitom som mal rezervu vyše 3 hodiny, no aj tak to nie je čas, ktorým sa budem chváliť. No stále lepšie – ako keby mi pri mene svietila hrôzostrašná skratka DNF. Nebol to deň, ktorý si budem pamätať ako jeden z tých, kedy všetko vychádza. Ale ako mi povedal ultra kamarát Jano Gajdošík, ktorý ma virtuálne povzbudzoval aj počas behu – ultra je aj o tom, keď sa zvládnu situácie a dni, kedy to nejde. Teším sa na dni kedy mi to znova pôjde, kedy sa naučím oklamať aj pred stovkou svoju hlavu tým, že o nič nejde, je to iba bežný beh, zvládol si aj horšie – a ona mi za to dopraje dlhý a hlboký spánok pred behmi 🙂 .

Poučenia a chyby, plusy a mínusy

Hlavným plusom je poznanie, že na stovku mám. Aj napriek prebdenej noci a zlému dňu som dokázal zmobilizovať sily a hlavu a dobehnúť do cieľa. Tým, že som ani zďaleka nešiel na hranici svojich fyziologických limitov a motal som sa v pomalšom tempe, tak bola aj regenerácia pomerne rýchla. Spočívala hlavne v dohnaní spánkového deficitu. Nohy sa za pár dní zotavili a o 6 dní dokázali zabehnúť rovinatú desiatku v mojom veteránskom osobáku, z čoho bolo pódium na Brose Night Run v kategórii M50.

Druhým pozitívom je poznanie, že pokiaľ funguje žalúdok, trávenie, dopĺňam pravidelne tekutiny, energiu, soli, vyhnem sa tak kŕčom a pľuzgierom, tak sú možnosti z hľadiska dĺžky dobehu v podstate neobmedzené. Zrejme som zužitkoval skúsenosti a premenlivý biorytmus z dj-ských nocí, keď často stojím na nohách celú noc až do rána.

Medzi chyby opäť radím hlavne neúmerne dlhé prestoje na občerstvovačkách, hlavne na druhej a tretej. Energia sa dá doplniť aj za kratší čas a tohto sa v budúcnosti musím vyvarovať. Moving time na Strave mi ukázal čas 17:40, čiže vyše 4 hodiny prestojov, z ktorých minimálne polovicu pokladám za zbytočné. Taktiež som niekoľkýkrát predimenzoval náklad jedla a tekutín, kvôli čomu som takmer 22 hodín na chrbte niesol zhruba 3 kilá zbytočného nákladu – ako keby nestačilo tých pár kíl nadváhy, čo momentálne mám oproti jarnej forme. Na bufetoch bolo jedla aj pitia dosť, v pohode by som si vystačil s pár tyčinkami, a dvoma pollitrovými silikónovými fľašami, ktoré vždy vydržali od bufetu po bufet, 2-litrový hydrovak a vyše pol kila rôzneho jedla boli zbytočné.

Taktiež sa musím vyvarovať zbytočných blúdení a byť dôslednejší pri sledovaní trasy a navigácie. Ani čelovku Petzl Reactik som nemal otestovanú v kritických situáciách, keď jej dochádza baterka. Zrejme aj powerbank už pomaly dosluhuje a budem musieť zainvestovať do spoľahlivej náhrady.

Zatiaľ neplánujem z hľadiska ultra kariéry nič ďalšie, momentálne nemám žiadne méty a očakávania. Asi bude najlepšie robiť v budúcnosti všetko spontánne a brať to tak, ako príde. Budem si pri behoch užívať hlavne pobyt v prírode a slovenských horách. V podstate beriem beh po neobjavených chodníkoch a pohoriach ako zrýchlenú turistiku, kde stihnem behom toho za deň viac, ako pri bežnej prechádzke a turistike.

Záznam môjho behu na Strave

Výsledky Ponitrianskej stovky

Trasa P100

Peter Cagáň – facebook.com/peter.cagan – facebook.com/behaj.net –  www.strava.com/athletes/petercagan Najbližší test: Bežecká obuv Mizuno, najbližší článok: Oddych po sezóne

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

•