Ultrapunk 85 – ultra výzva pokorená iba z polovice

Posted by

Keď som niekedy vlani zbadal zverejnenie a trasu výzvy Ultrapunk 85, zažiarili mi oči a hneď som vedel, že to bude jeden z mojich najbližších bežeckých cieľov. Hrebene pohorí Žiar, kúsok Lúčanskej Malej Fatry, Strážovských vrchov a Malej Magury lemujú dolinu môjho bydliska z troch strán a často nimi viedli trasy mojich turistických a bežeckých aktivít. No dať 85 kilometrov s prevýšením okolo 4000 metrov naraz – to sa javilo ako slušná výzva.

Príprava

Pretekový adrenalín dlhé mesiace chýbal, chýbajúcu extra motiváciu čiastočne suplovali virtuálne preteky a výzvy. Aj vďaka „Vianočnej výzve“ s virtuálnou partnerkou Niki a ďalším výzvam pre „hltačov kilometrov a výškových metrov“ na prelome rokov strata motivácie nehrozila. Vďaka lockdownom a home officu som mal o niečo viac voľného času, k tomu voľné víkendy bez koncertov, festivalov a nočných akcií, tak sa moje mesačné bežecké objemy dostali na čísla 400-500 km, z čoho sa už ultra vzdialenosti zabehnúť dajú. Zistil som, že moje doterajšie mesačné limity ani zďaleka limitmi neboli a znesiem aj viac ako dovtedajších 200-300 kilometrov.

Pôvodne som sa chcel na Ultrapunk 85 vydať sólovo niekedy koncom apríla, keď z hôr zlezie sneh a dni sa trochu predĺžia. Nepočítal som, že nájdem niekoho podobne „postihnutého“. Pri jednom spoločnom testovacom behu som sa o tom zmienil Zuzane Matúšovej, ktorá mala v hlave podobný plán a čakala na príchod svojho bežeckého parťáka Milana Šnirca z Nemecka začiatkom mája. Boli sme tak už traja s ultrapunkovou víziou. So Zuzanou sme si v priebehu troch týždňov prebehli 2 menej prebehané zhruba 30-kilometrové úseky – hlavne kvôli sonde tratí, záludnostiam v navigácii, kvôli možným zdrojom pitnej vody, či skontrolovať stav medveďov. Hlavne úsek medzi Vyšehradom a Fačkovským sedlom sa vyznačuje krásnou prírodou nepoznačenou ťažbou, či kalamitami.

Po čiastočnom uvoľnení lockdownov som sa po rokoch neplánovane vrátil na Majstrovstvá Slovenska v kros duatlone, no na horský bicykel som prvýkrát sadol až po prihlásení týždeň pred pretekmi, tak som aj dopadol. Z medailových pozícií po behu som sa vo svojej kategórii 50+ na bicykli prepadol až na 6. miesto -dosť ďaleko od pódia.

Týždeň nato som sa po troch rokoch vrátil na obľúbený Endorfun Trail medzi Fačkovským sedlom a Chatou Žiar v Rajeckej Lesnej. Na oboch pretekoch ma potešil fakt, že v závere som na súperov získaval a dokázal som na dvoj-troj hodinových pretekoch s tepmi takmer permanentne blízko anaeróbneho prahu tempo udržať a vystupňovať. Na Endorfune sa zišlo aj naše „ultrapunkové“ trio a spolucestujúci Vilo Krebes sa na túto myšlienku tiež namotal. Tak sa vykryštalizovalo finálne kvarteto, ktorému Zuzka vymyslela meno „Prievidzské medvede“.

Endorfun Trail 2021 – Tu sa sformovalo ultrapunkové kvarteto

Deň D

Predpoveď počasia veľmi priaznivá nebola. Celý týždeň bol upršaný, no sobotu sme vystihli bez dažďa.  Štart v Handlovej sme si naplánovali 15. mája na piatu hodinu ráno. Náš cieľový čas sme si netrúfli presne odhadnúť, nikto takú štreku ešte nebežal, no po rôznych prepočtoch zohľadňujúcich naše tempá na testovacích behoch, plánovanú „amortizáciu“ organizmov a najťažší terén v poslednej tretine mi to vyšlo aj s rezervami na pitie a jedlo okolo 15 hodín. To bol čas príchodu do Bojníc okolo 20:00, takže ešte zhruba hodinu pred zotmením. Čelovky sme síce mali, no verili sme, že ich nepoužijeme. Predajňa Dynasport nás okrem čeleniek zásobila aj gélmi s rýchlymi cukrami pre prípad prvej pomoci. Parťáci si tam nakúpili aj karbónové palice, ktoré som im odporučil na strmé a blatisté kopce a myslím, že ich aj ocenili, hoci bežali s nimi bez predchádzajúcich skúseností.

Mne začala noc pred dňom D štrajkovať hlava. Asi aj s vedomím skorého vstávania a nutnosti výdatného spánku sa mi premietala celá trasa a spánok stále neprichádzal. Neviem, či nakoniec toho hlbokého spánku bola aspoň tá hodina, čo vyhodnotili hodinky. Asi telo nie je zvyknuté na úplne voľný deň, ktorý som mu doprial prvýkrát v tomto kalendárnom roku, no chcel som bežať s nohami, rukami, ramenami úplne sviežimi, tak som radšej vynechal aj posilňovanie a kompenzačné cviky, ktorými som obvykle vypĺňal dni bez behu. Ale cítil som sa dostatočne silný na to, aby som to aj po prebdenej noci zvládol.

Na štarte v Handlovej

Po dvoch upršaných dňoch nám predpoveď SHMÚ vyšla. Teplota ideálna – okolo 14-18 stupňov, deň bez dažďa, s blatom sme počítali. Urobil som však chybu vo výstroji, keď som si obul nepremokavú gore-texovú obuv, no s klasickými – hoci overenými ponožkami. Merino ponožky do snehu a vody som síce v piatok v ruke mal, no nakoniec som ich zavrhol, že mi v nich bude zbytočne teplo. Blato sa nám ukázalo v plnej kráse už po vybehnutí z Handlovej k železnici. Nepočítal som však, že hneď po zbehu z Bralovej skaly nabehnem na rozmočené Sklenianske lúky – či skôr močiare. V rýchlosti po zbehu som si vybral zlú stopu, kde bolo vody vyše členkov, nohy tak zostali totálne mokré. Náhradné ponožky som si nezobral a tu sa ukázala nevýhoda nepremokavej obuvi, do ktorej keď voda natečie zhora, von sa už nedostane. Tak som sa pár hodín čvachtal v mokrých topánkach. Medzitým sme si užívali rozpadávajúcu sa hmlu a slnečné lúče, ktoré začali pomedzi stromy vykúkať. Pri prebehoch po čerstvých stopách našich medvedích „menovcov“ sme sa snažili pokrikmi, či klepaním palíc naznačiť, že na červenej značke sme dnes medvedími pánmi my štyria.

Nebežalo sa mi najlepšie, cítil som, že dnes to nie je môj deň, no počítal som s tým, že sa neskôr rozbehnem. Ja som skôr „dieselový“ bežec, potrebujem pár hodín na zahriatie a obvykle sa dostanem do správnej „ultra“ pohody až po 2-3 hodinách behu. Tá však stále neprichádzala, hoci tempo parťákov sa mi ešte ako-tak darilo držať aj napriek občasnému foteniu a dokumentácii trasy.

Za Hadvigou spoza rannej hmly vykúkalo aj slnko

No po zbehoch v okolí Hadvigy a Závozov sa začali moje problémy. Nie s kondíciou, ale s otlakmi, ktoré sa mi v mokrých ponožkách začali tvoriť na chodidlách. Hore kopcom som si polohu našiel a pomohol si aj rukami, no v zbehoch to bolo stále horšie a nepomáhalo ani zmenené „supinačné“ dostupovanie cez vonkajšok chodidla a malíčky, ktoré mi potom viac zaťažovalo vonkajšie kolenné väzy. Z behu sa stával viac boj a približne v tom istom čase sa Vilovi, ktorý nás ťahal prvou tretinou pohorím Žiar, začala ozývať achilovka. Po rokoch sa mu obnovilo staré zranenie a jemu pre zmenu robili problém stúpania. Zuzka išla ako motor, ťahala aj Milana a snažila sa minimalizovať naše prestoje, aby sa z minút prestávok nestali hodiny a aby sme stihli prísť domov za svetla.

Po doplnení pitnej vody v napájači pre zver už začínalo byť jasné, že naše medvede ako kompletné kvarteto do cieľa v Bojniciach nedobehne. Vilo bol na Fačkovskom sedle na 51. kilometri rozhodnutý zavolať domov po auto, ja som sa po zhliadnutí stavu môjho chodidla k nemu pripojil. Asi by som zvyšok trasy turisticky nejako zvládol, no keď som si v hlave prerátal predpokladané minútové „turistické“ tempo na zvyšných 35 kilometrov a predpokladaný čas príchodu do cieľa, radšej som to trápenie dobrovoľne ukončil a GPS tracker ako štafetu odovzdal Milanovi.

51. kilometer na Fačkovskom sedle – poslednýkrát ako štvorica

Už len dvaja

Zuzka a Milan pokračovali „obľúbeným“ výšľapom hore lyžiarskym vlekom z Fačkovského sedla, kde dobehli partiu, ktorá štartovala tesne pred nami. Po troch týždňoch si Zuzka zopakovala trasu do Čičmian, no už nie so mnou, ale iba s Milanom. Po jednom zo zbehov na blate už ani jej žlté adidasky neboli celkom žlté. No to najhoršie prišlo neskôr. Po rýchlom dotankovaní kofoly a piva v Čičmanoch sa začínala najťažšia časť celej trasy. Ani mierne odbočenie z lúky a nejaký kilometer navyše neboli nič v porovnaní so stúpaním zo sedla Obšiar na Maguru. Strmé stúpanie im sťažilo množstvo popadaných konárov a stromov a podľa ich slov to bolo nebehateľné a ledva to prešli vďaka paliciam. Podobne bol na tom aj zbeh z Magury a klesanie do Bojníc sa tak aj v ich prípade zmenilo skôr na turistiku.

Ja som mal napriek zničeným chodidlám ešte energie na rozdávanie. Sadol som tak doma na cyklistický trenažér a popri ľahkom vyjazdení nôh som na obrazovke monitora jedným okom pozoroval, ako sa pomaly blíži modré koliesko GPS trackera s ich menom k cieľu v Bojniciach. Písal som, či náhodou niečo nepotrebujú, ešte by som na bicykli na Šútovské sedlo vybehol, no neozývali sa. Modrá bodka sa však stále blížila a nakoniec sa im podarilo doraziť do Bojníc okolo pol deviatej večer v čase 15 hodín 26 minút. S navigáciou a blúdením problémy nemali. Milanove Garminy to vydržali až do cieľa, Zuzkine sa vybili 2 kilometre pred cieľom. Na mojich nových Coros Apex, ktoré som posledný mesiac testoval, ešte ostávalo úctyhodných 82 percent.

Zuzka a Milan v Čičmanoch

Záznamy zo Stravy:

Milan Šnirc – https://www.strava.com/activities/5303142695  

Zuzana Matúšová – https://www.strava.com/activities/5303022348 (koniec 2 km pred cieľom)

Peter Cagáň – https://www.strava.com/activities/5300140986 (50 km)

Viliam Krebes – https://www.strava.com/activities/5299957213 (50 km)

Nič sa nekončí

Zuzka po dobehnutí chytila triašku, dušovala sa, že na Maguru už v živote nepôjde – ani smerom hore, ani dolu. Zaľahla do postele, no už na druhý deň začala uvažovať o repete – minimálne si chce znova prebehnúť tú „krajšiu“ časť z Handlovej do Čičmian. Ja som na Ultrapunku ešte tiež posledné slovo nepovedal. Nerád utekám z boja a nerád nechávam nedokončené výzvy, tak sa určite vrátim, možno ešte aj tento rok. Chcel som si na Ultrapunku otestovať svoje fyzické a mentálne limity, no nakoniec som sa do hraničnej situácie vinou iných okolností nedostal. Mňa navyše nepodarené preteky a nedokončené výzvy vždy motivujú k tvrdšiemu tréningu a dodávajú extra motiváciu do ďalších bojov.

Okrem toho mi už dlhšie vŕtajú v hlave aj ďalšie výzvy – Koruna Oravy, Hard as a Ro(c)koš, na septembrovú Ponitriansku stovku som už prihlásený. Okrem ultra trialov, ku ktorým inklinujem viac, si ešte možno dám aj nejaký domáci cestný maratón – stále neviem, či Banskú Bystricu, Rajec, Košice – alebo len nejaký virtuálny na domácich okruhoch. (edit: nakoniec to bude pravdepodobne prvýkrát Záhorácky maratón v Senici)

Peter Cagáň – facebook.com/peter.cagan – facebook.com/behaj.net –  www.strava.com/athletes/petercagan

Najbližší diel: Najčastejšie bežecké zranenia – Najbližší test: aplikácia MySASY

Malá fotogaléria

One comment

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s