Ultramagura 71 – Na Orave dobre…

Už po zverejnení nového termínu a predĺženej trasy tradičného ultra behu Zázrifské pobehaňä som vedel, že to bude jeden z mojich vrcholov roka a tešil som sa naň. Aj preto, že z bežeckého hľadiska to pre mňa bola nepoznaná krajina, no zároveň som veril, že by to konečne mohol byť beh, ktorý mi sadne formou aj profilom.

Tento report nemá za úlohu mapovať a popísať celé sobotné dianie v Zázrivej. Je len subjektívnym (a asi pre mnohých aj dosť dlhým) popísaním pocitov priemerného bežca, ktorý sa po štyridsiatke vrátil k aktívnemu športu a po päťdesiatke mu zachutili ultra behy.

Príprava a týždne pred behom

Augustové a septembrové preteky som mal rád už počas duatlonovej kariéry koncom 90. rokov. Vďaka letným dovolenkám, ktoré ponúkali viac voľného času na bežecké a cyklistické tréningy, forma rástla rýchlejšie ako na jar. Na jednej strane ma trochu desil časový limit 13 hodín, ktorý keď som si porovnal s 55-kilometrovou Ultra Fatrou, zdanlivo pôsobil, že bude dosť silnou výzvou. No mnoho bežeckých kamošov, ktorí mali časti trasy pobehané v minulých rokoch, ma utešovali, že prvá časť je rýchla a behateľná a že limit nebude pre mňa problémom ani napriek 3000 nastúpaným metrom. Petra Navrátilová (aka Troška Bežká) ma odhadla na 11-12 hodín, na záver uvidíte, ako jej tipovanie ide.

Moje bežecké mesačné objemy oscilovali aj v lete okolo hranice 350 km, no pridal som k nim týždenne aj 1-2 cyklistické tréningy. Posledné mesiace som na úkor intervalových tréningov zameraných na rýchlosť preferoval skôr kopce a objemy, k tomu tradičné cviky na core a ramená a kratšie bežecké preteky okolo 10 km som bral iba ako prípravu, podporu miestnych organizátorov a aj ako spoločenskú udalosť, kde sa stretáva komunita bežcov.

Keďže tento rok mi po snahe zladiť a naplno vyťažiť pracovný kalendár s behmi a časom pre rodinu neumožnil zúčastniť sa žiadnej stovky ani stomíľovky (aprílovú okruhovú Ultralanovku tam nepočítam), Ultramagura 71 tak bola z hľadiska dĺžky mojim tohtoročným ultra vrcholom.

Deň U71

V letných mesiacoch býva strašiakom bežcov počasie. No horúčavy k letu patria, na tie sa snažím adaptovať tréningami v teple a ťažkú hlavu si z nich nerobím. Urobia beh ťažším, ale dá sa s tým vhodným pitným režimom bojovať. Viac sa obávam búrok, ktoré zvyknú popoludní vystrašiť organizátorov a pretekárov. Našťastie sa búrky na Slovensku vyzúrili týždeň predtým a presušená zem nám nedopriala ani blatisté dobrodružstvá. Na Ultra Fatre mi blata stačilo. Predpoveď síce avizovala prehánky a lokálne búrky okolo 18-ej hodiny, to som veril, že už budem dolu z hrebeňa.

Opäť som využil rodinné zázemie v dolnoliptovskej obci Hubová, zaprezentoval som sa ešte v piatok, aby som si ráno doprial pol hodiny spánku navyše.

Na štarte som sa zvítal s kamarátom Martinom Detvajom. Druhého Bojničana zo štartovky – Martina Loziňáka – som nenašiel, nakoniec neprišiel. V spoločnosti manželky som si dal v stánku ešte malé espresso, ktoré len tak tak stihlo do siedmej vychladnúť na pitnú teplotu. V príjemnej teplote sme sa vo voľnom tempe vydali v ústrety ranným inverziám okolo Zázrivej…

Pohodových prvých 20 kilometrov po bufet

Hoci trať som nepoznal, podľa profilu, mapy, vrstevníc a množstva cyklochodníkov v prvej časti som tušil, že by mi trať (okrem stúpaní na Pupov a Minčol) mohla zapasovať. Viac mi sedia pozvoľné štarty. Ja som „dieselový“ bežec a prudké ranné výšľapy hneď po štarte nemám rád. Obvykle sa rozbehnem a do svojho tempa dostanem až po prvom zbehu alebo zhruba dvoch hodinách. Tu sa trať na prvých kilometroch len mierne vlnila. Bežalo sa v príjemnom prostredí s inverziou v dolinách, palice zatiaľ viac prekážali ako pomáhali. Rozbehol som sa v početnej skupine v konverzačnom tempe, išiel som pocitovo.

Keď sa cesta po zhruba piatich kilometroch zdvihla do tiahlej zvážnice, tempo som nezvoľnil. Podobné sklony kopcov okolo 5-7 % mám rád, tvoria väčšinu mojich tréningov a zrazu som zistil, že za mnou zostala diera a skupina kamošov bola za mnou v nedohľadne. Tým, že prvá tretina trate bola ľahšia a behateľná, nechcel som sa už zdržiavať čakaním, radšej som išiel svojim komfortným tempom, aby som si na cieľový limit vytvoril dostatočný náskok pre prípad možnej krízy. Dávno mi prvých 20 km po prvý bufet neubehlo tak rýchlo a dávno som nemal na ultra behoch kilometrové medzičasy okolo 5 minút a navyše bez výraznejšieho úsilia a stále s úsmevom a v dobrej nálade. Navyše vo veľmi peknom prostredí, kde sa striedali lesné cesty, drevené lavičky, mierne zbehy a lúky.

Terchová, Pupov a záver prvého kola

Už som sa poučil, že na bufetoch sa veľmi nemám zdržovať. Prvou kontrolou som len preletel, vodu som mal a aj prvú občerstvovačku som vybavil do piatich minút. Bežal som s dvoma pollitrovými fľašami s jonťákmi. Teplota cez deň síce nebola úplne ideálna na beh, ale neboli to žiadne extrémne teplá, takže dodatočný hydrovak som nebral a práve ten liter vody mi skoro vždy vydržal do ďalšieho bufetu. Ani som veľa nejedol. Na každom bufete jeden chlieb s masťou alebo nátierkou, pohár koly a radlera, občas banán alebo melón.

Tým, že som stratil svoju „štartovú“ skupinu, bežal som sám, ale na každom úseku som sa pripojil do nejakej partie. Pripadal som ako Peter Sagan v závere šprintérskej etapy – preskakoval som z vláčika na vláčik. Najprv to boli Soňa Rusnákova a Jozef Schvarcz, neskôr striedavo Miroslav Hanus, Jaroslav Buchta a neónovo zelená dvojička východniarov Lukáš Kažimír a Daniel Sučka. S nimi sa moje cesty krížili takmer počas celého dňa.

Aj keď väčšinu dňa nám malá oblačnosť vytvárala aspoň čiastočný tieň, vo fáze medzi Terchovou, kontrolou na vrchole vyhliadky, stúpaním na Pupov a okolo poludnia už začínalo byť dusno. Výstup na Pupov – to už bola skôr turistika, našťastie sme naň stúpali zo severnej strany od symbolického rodiska Jura Jánošíka čiastočne v tieni. Pri prebehu krátkym hrebeňom medzi vrcholmi Pupova vo vysokej tráve a neskôr v zbehu po prašných zvážniciach už bolo dosť teplo a tentokrát väčšine z nás zásoby vody došli skôr. V zbehu po bufet na Syrexe som bežal v spoločnosti Denisy Dvorskej, ktorá bežala 43-kilometrovú trať, kde skončila medzi ženami druhá s minútovou stratou. Spolu sme párkrát mali na mále pri sledovaní fáborkov a párkrát sme odbočku prešvihli. Našťastie to väčšinou boli iba desiatky metrov. No ak by som bol lepším navigátorom, možno sa tá minúta niekde dala ušetriť.

K značeniu – tým, že sa dosť bežalo aj mimo značkovaných turistických chodníkov – bolo miestami dosť náročné sledovať všetky odbočky. Hlavne vtedy, keď sa zo širokej cesty odbočilo na užší chodník. Obvykle som pozeral pod nohy, alebo sledoval bežcov pre sebou a keď som nabral tempo a navigácia v hodinkách zahlásila, že som sa vzdialil z trasy, obvykle už bolo neskoro a takto sa nabaľovalo 100 metrov tu, 100 metrov tam a v cieli bol z toho vyše kilometer navyše. Nebolo to našťastie tragické číslo, ale pri väčšej pozornosti sa tomu dalo vyhnúť, niekedy sme prehliadli aj metrové bielo-červené fáborky, niekedy ich maskovala vysoká tráva.

Pre mňa prišla prvá väčšia kríza v závere prvého kola. Spomínam síce kolá, ale bežalo sa po iných okruhoch. Prvý – 43-kilometrový okruh lemovali z jednej strany Kysuce, z druhej Malá Fatra a Terchová, medzitým výstup na Pupov. Druhé kolo nás zaviedlo na hrebeň Oravskej Magury – Minčol, Kubínsku hoľu a Paráč a znova do Zázrivej. Práve križovanie miesta štartu a cieľa bolo silnou skúškou odolnosti. V čase najväčšieho dusna prebiehať zázemím s autami, kamarátmi, občerstvením s nie práve čerstvými nohami a s vedomím, že nás ešte čaká najväčšie stúpanie a ťažšia časť trasy, zastavilo približne tretinu štartového poľa. Ktovie, aké by boli moje myšlienkové pochody, keby som na limit v mieste prebehu do druhého kola nemal takmer dvojhodinový náskok. „Should I stay or should I Go?“ Bol som odhodlaný to dobojovať.

The Only Way Is Up – smer Minčol

Názov ďalšej piesne som si požičal pre pomenovanie tejto kapitoly. Nohy som mal síce ťažké, ale po doplnení tekutín v bufete a jednej čapovanej IPE v Novej Krčme, ktorú som si vopred vyhliadol a zaplánoval do itineráru, som sa vydal ďalej. Tu sa moje cesty znova skrížili s Mirom Hanusom. Spomenul som mu, že som sa preventívne posilnil rýchlym pivom a zistili sme, že máme rovnaký ultra recept na prevenciu problémov s trávením a rýchle doplnenie energie. Ľutoval, že si nezobral peniaze, ja som ľutoval, že sme sa v priestore nástupu do stúpania minuli. Pozval by som ho na jedno čapované orosené.

Organizátori síce prvú asfaltovú časť stúpania označili ako behateľnú, ale to asi iba ak by som ju vybehol čerstvý zo Zázrivej. Pri značnej amortizácii nôh, slnku páliacom na hlavu a v nepríjemnom dusne to bol opäť iba zrýchlený turistický výstup. Stretli sme pár bežcov, ktorí to zabalili a vracali sa späť (a vracali späť aj obsah bufetov), pozdravili sa s fotografom Rišom Poušom (tu je jeho report) a išli ďalej. Zhruba v polovici kopca sa párkrát stúpanie zvoľnilo, ale ja som mal nohy nejaké stuhnuté, ťažko sa mi na rovinatých úsekoch rozbiehalo, tak som Mirovi odkázal, nech ma nečaká, že ja si idem svojím tempom, ale nevzdám to ani náhodou.

Paradoxne – na strmších úsekoch v druhej polovici kopca, keď sa cesta zvrtla do lesa a chládku, som trochu ožil. Pravidelným tempom som stúpal a radšej som na hodinkách nesledoval kilometre, ktoré ako keby stáli, sledoval som radšej pribúdajúce nastúpané metre. Opäť ma tesne pred vrcholom dobehla východniarska dvojica.

Druhý dych na Kubínskej holi, následný pád a búrka

Neviem, či to bolo tým, že zabral gel, ktorý som si dal v polke stúpania, či sladké nápoje na bufete, alebo len uvoľnenie v hlave s vedomím, že máme za sebou najvyšší bod, ale po dotankovaní a opatrnom rozbehnutí som zistil, že nohy idú. Najviac ma potešilo, že držali v zbehu stehná, toho som sa obával najviac. Keď odídu stehná v zbehoch, vtedy sa na ultra behoch strácajú desiatky minút – až hodiny. Keď som to pomedzi paprade stále odvážnejšie púšťal dolu kopcom, už som vedel, že dnes ma nič nezastaví. V eufórii som stretol aj povzbudzujúcu skupinku s Petrou Navrátilovou, ktorá sa vrátila z druhej kontroly a dodávala nám energiu.

V diaľke som začul hromy a keď som sa po prvých kvapkách na chvíľu obzrel, z ktorej strany ide búrka, prišla rana a nečakané uzemnenie. Zakopol som o trčiaci koreň a pristál na bruchu. Našťastie nič vážne, odreté kolená som oprášil a bežal ďalej. Išiel som skontrolovať na mobile radar, aby som sa vedel zariadiť, ako ďalej a či nás búrka obíde. No zistil som, že na mobile už neskontrolujem a neodfotím nič. Prasknutý displej potvrdil, že miesto na elastickom opasku nie je veľmi bezpečné na uloženie telefónu. No keď som chcel občas niečo pofotiť, nechcel som ho zakaždým vyťahovať z batoha.

Dážď zosilnel a búrka už bola blízko. Našťastie ma nechytila na otvorenom priestranstve. Preventívne som si obliekol aj pláštenku, palice chytil za gumené rukoväte, držal ich nad zemou a aj som sa snažil bežať, aby som nemal v žiadnom momente obe nohy na zemi. Lízol ma iba okraj búrky a po chvíli išla pláštenka dolu. Dobehla ma dvojica Lenka Klusová a Michal Holý, s ktorými som sa držal v slalome pomedzi mokré paprade a čučoriedky až do poslednej občerstvovačky. Raz ma pokrikom zachránili od blúdenia, keď som sa pred nimi rozbehol a prešvihol nenápadnú odbočku.

Posledné tankovanie a cieľový zbeh

Priznám sa, že posledný úsek 8 kilometrov pred cieľom som podcenil. Na bufete v sedle Hoľa som už natankoval iba 1 fľašku (práve posledný jonťák sa im nejako chuťovo nevydaril), ani som už nič nejedol. Zdalo sa mi, že síl mám dosť a som chcel byť čo najskôr v cieli. Na profile to už vyzeralo iba ako krátke pobehnutie a potom zbeh do cieľa. Po rýchlom prepočte v hlave som si myslel, že to stihnem aj pod 11 hodín. Nohy išli parádne, ešte som aj dokázal zrýchľovať tempo a popri preskakovaní medzi rozbahnenými koľajami som postupne ušiel aj mojim celodenným parťákom. Za každou zákrutou som čakal zbeh, no ten neprichádzal. Ba práve naopak, zakaždým sa vynorilo nenápadné stúpanie. Tak som radšej ešte siahol do zásob a zjedol energetickú tyčinku.

Zbeh z Javorinky nakoniec prišiel. Bol strmší a technickejší, ako som čakal. Aj napriek tomu, že nohy ešte celkom išli a jedného bežca som dobehol, zelená dvojička dobehla mňa a už som sa ich v druhej – miernejšej a kamenistej – polovici zbehu nechytil. No to som už cítil a počul nielen ďalšiu blížiacu sa búrku, ale aj zvuky z futbalového zápasu a cieľ v Zázrivej. Ten sa skončil tesne pred mojim dobehnutím do cieľovej brány, tak sa mi ušla plná pozornosť prajného publika a v cieli ma už čakala manželka s kamerou.

Čas 11:19:23, 1:40 h pred limitom. V cieli som bol spokojný. Nebol to úplne ideálny beh, úsek medzi 40. až 50. kilometrom si do výkladu nedám, ale v globále to bolo pocitovo jeden z mojich najlepších ultrabehov. Pri početnom lazarete a veľkom DNF odpade som sa dostal do prvej polovice výsledkovej listiny spomedzi 102 štartujúcich.

Na ultra behoch sa obvykle vekové kategórie nevyhlasujú, tak ani neviem koľko nás tu bolo nad 50 rokov. Vizuálne aj duchom vyzerajú ultra bežci všetci mlado a sviežo. No hlavne pocit, že som dokázal chytiť druhý dych a stupňovať tempo aj na úsekoch v poslednej tretine, ma napĺňajú optimizmom do budúcnosti. Škoda, že tento rok to už kvôli nabitým víkendom asi termínovo na ultra behy nevydá, iba na kratšie preteky. Prípadne – ak bude dostatok energie, zdravia a hlavne voľného času – na nejaké sólo výzvy.

Štatistika na záver a bilancia spotrebovaných tekutín:

Počas behu som vypil 5 litrov vody a jonťáku, ktoré som po litri niesol a pil od bufetu po bufet, 1 liter piva (Terchová a Zázrivá) a dokopy asi 3 litre koly a radlera na bufetoch. Čiže zhruba 9 litrov tekutín, napriek tomu som mal oproti predošlému dňu na váhe úbytok takmer 3 kilá.

Okrem spomínaného jedla na bufetoch som v priebehu dňa spotreboval 3 vlastné gely Edgar, 2 energetické tyčinky Edgar, asi 10 gumených medvedíkov a asi 7-8 vyrobených ampuliek s morskou soľou.

Nebol to úplne extrémny horúci deň, ale aspoň nezainteresovaní vidia, aká je spotreba tekutín na takýchto behoch.

A ak ste sa dočítali až sem, zaslúžite si aj vy cieľovú medailu. Tá bola tento rok štýlová – so zvončekom.

Výsledky: https://hiking.dennikn.sk/ultra/live/85/zazrifske_pobehana2022.html

Záznam behu na Strave: https://www.strava.com/activities/7709812921

Report Richarda Pouša – VetroplachMagazin.sk: https://preteky.vetroplachmagazin.sk/zazrifske-ultrapobehana-2022-2294

Blog Silvie Diveky

Album Petry Navrátilovej

Oficiálna fotogaléria Juroko: https://eu.zonerama.com/juroko/Album/8832706

Trasa behu

Moja fotogaléria (doplnená o požičané zábery z vyššie uvedených galérií):

Peter Cagáň – facebook.com/peter.cagan – facebook.com/behaj.net –  www.strava.com/athletes/petercagan

Najbližší článok: Nebojte sa zbehov