Ultra Fatra – po roku opäť, tentokrát hlavne v znamení dažďa a blata

Vlani som premiérovo absolvoval ultra beh hrebeňom Veľkej Fatry, ktorý patrí k mojim obľúbeným domácim turistickým aj bežeckým destináciám. V prípade trailových behov sa snažím z roka na rok meniť behy a objavovať aj nové zákutia, no Ultra Fatra mi prirástla k srdcu, tak som si dal repete. Vlani sme štartovali v daždi a končili v slnečnom a teplom počasí. Tento rok sa garde obrátilo. Po týždňoch dlhých horúčav prišla tlaková níž a daždivé počasie.

Príprava a týždeň pred

Tento rok to bolo po aprílovej Ultralanovke len moje druhé ultra podujatie. Uplynulý polrok bol náročný, po dvojročnej kovidovej prestávke sa roztrhlo s kultúrnymi a športovými podujatiami vrece a tak som od jari týždeň čo týždeň a víkend čo víkend pendloval medzi podujatiami a behmi. Nabehané mám o niečo viac ako vlani, pred Ultra Fatrou to bolo niečo cez 2200 km. Takže príprava celkom v pohode a z hľadiska objemu som sa neobával, že by ma niečo prekvapilo. Počas roka som absolvoval viacero bežeckých pretekov – od 5 km po maratón – so striedavými výsledkami, niekedy na pódiu, niekedy blízko veteránskeho osobáku, niekedy to celkom nevyšlo.

Týždeň pred Ultra Fatrou sa mi však trochu narušil spánkový rytmus, asi to bolo aj pendlovaním medzi prácou, djskými akciami, tréningom, možno aj 2 týždne horúčav trochu vyžmýkali organizmus a v teple nebol spánok ideálny. Našťastie som aj za pomoci čajov na spanie a dychových cvičení docielil aspoň to, že dôležitú noc zo štvrtka na piatok som spal celkom dobre a dlho. Vedel som, že noc pred pretekmi bude krátka a vstávanie o pol piatej býva pre mňa strašiakom.

Deň D

Zobudil som sa do silného dažďa. Ten dážď v Hubovej 10 km od Ružomberka bol fakt silný a nevedel som si predstaviť bežať v ňom celý deň. Manželka ma aj od behu odhovárala, ale pozrel som sa na radar a priebeh počasia a videl som, že je to záležitosť maximálne hodiny.

Ráno som si ani nemeral stav organizmu v aplikácii mySASY. Vedel som, že po biednom a krátkom spánku by to bolo nízke číslo kompenzácie, tak som si radšej ušetril 5 minút času na kľudné raňajky a nezavŕtal do hlavy ďalšieho červíka, ktorý by ovplyvnil moju pohodu. DNS a DNF sú skratky, ktorým sa snažím vyhýbať.

Cestou autobusom na štart v Harmanci sme prechádzali z hľadiska počasia rôznymi fázami, no dážď ustal a tak sme štartovali v celkom príjemnom počasí aj teplote.

Štart a Japeň

Po vlaňajších skúsenostiach, keď som štartoval zozadu a ostal som zakliesnený na chvoste a ťažko sa predieralo dopredu, som sa tentokrát zaradil do prvej polovice poľa bežcov. Z prihlásených vyše 230 to zhruba 50 vzdalo ešte pred a neprezentovalo sa. Zvítal som sa s pár kamošmi, po dlhšom čase aj s Martinom Detvajom, s ktorým sme sa posledný rok míňali. Vyrazili sme vpred.

Bežalo (či skôr kráčalo) sa hore celkom dobre, akurát som urobil chybu. V očakávaní dažďa, ktorý mal neskôr prísť, som si obliekol aj cyklistickú bundu, ktorá v daždi dobre hreje, no aj keď som si ju rozopol, začal som sa dosť prehrievať a spomenul som si na vetu dávneho bežeckého a cyklistického kamoša Vaška Schmiedhamera: „Jsem stříkal jak párek“ 🙂 Musel som teda zastať a vyzliecť sa, no celá procedúra aj so zložením batoha a vyzlečením mi trvala vyše minúty, a tak ma obehla početná skupina bežcov a zobralo dosť času a síl, kým som sa predral naspäť.

Tento rok bol aj zbeh z Japeňa suchý, piatkový a ranný sobotný dážď pokropili presušnú zem iba povrchovo. Tak som to mohol pustiť. Zbehy si v poslednom čase celkom užívam, hlavne keď sa bežia s čerstvými nohami a na suchu.

Zbeh z Japeňa (foto: Lukáš Budinský / raceshots.cz)

Zo Starých Hôr na Chatu pod Borišovom

Na prvom bufete iba krátke dotankovanie jonťáku, glg koly a išiel som ďalej. Dlhé stúpanie na Majerovu skalu mi celkom išlo, nahodil som strojové tempo a striedaním behu a chôdze som obehol dosť bežcov. Na Majerovej skale som si urobil iba krátke foto, počas tejto chvíľky ma obehla skupina s Petrou Navrátilovou a dvoma pármi so psami. Za nimi som sa v krátkom zbehu zasekol a stratil som kontakt. No hore na Krížnu sa mi aj tak nešlo veľmi dobre. K drobným kvapkám sa pridal aj vietor, tak som si na Krížnej natiahol elastické rukávniky. Po hrebeni smerom na Ostredok to znova nebolo veľmi behateľné, striedavo som preskakoval zo stopy do stopy, podľa toho, ktorá bola menej blatistá a šmykľavá. Tento úsek až po Chatu pod Borišovom som bežal v podstate sám, hoci v sedle Chyžky som stretol skupinu turistov s pár známymi. Okrem pár blatistých úsekov sa mi zatiaľ bežalo celkom dobre a na druhom bufete pod Borišovom som mal oproti vlaňajšku takmer pol hodiny náskok.

Ploská – Rakytov – Smrekovica v daždi

Zastávka bola opäť iba na nutné doplnenie tekutín, zjedol som pár chlebov s masťou a nátierkami, vypil nealko pivo a vydal sa hore na Ploskú. Išiel som si svojím tempom, hoci už začínalo mrholiť. Tešil som sa na zbeh z Ploskej, ktorý býva za sucha rýchly a behateľný, no tu už bolo blato a šmýkalo sa aj na mokrej tráve, a tak som si ho neužil. K tomu prišiel hustý dážď, ktorý komplikoval beh aj na úsekoch, kde sa vlani dalo pekne a rýchlo bežať. Teraz na singlových trailoch stála alebo tiekla voda, tak polovica energie nešla na smer dopredu, ale na samotné udržanie sa na nohách. Pod Minčolom už začalo pršať poriadne, musel som si obliecť znova bundu a po tečúcich potokoch som sa vybral na Rakytov. Ten bol pre mňa jedným zo strašiakov na trati, teraz ho kvôli hmle a hustému dažďu ani vidno nebolo, tak som sa aspoň nemusel pozerať, aké stúpanie ma čaká. Vždy si vravím, že dážď je trest za pomalé tempo. Zrejme tí prví to stihli ešte pred ním. Už som vedel, že akékoľvek ambície na cieľový čas a prepočty medzičasov sú zbytočné, tak som len išiel vpred, aby som došiel do cieľa a vyhol sa spomínanej skratke DNF. Kilometre v daždi medzi 30 a 35 mi ubiehali strašne pomaly, často som si myslel, že sa mi stratil GPS signál, keď nič na displeji nepribúdalo. Obehlo ma aj dosť bežcov, chvíľku som sa „zviezol“ s Florianom Kevickým. Tento tretí “stint” si do výkladu nedám.

Zo Smrekovice na Malinô Brdo

Na treťom bufete na Smrekovici som sa tešil na čapované pivo, ktoré ma vlani nakoplo. Na moje sklamanie však bola krčma „Kolkáreň“ zrušená a tak som sa musel uspokojiť s radlerom a kolou. Po doplnení kalórií, pár chleboch s masťou a nátierkou v domnení, že už máme po daždi, som si pre lepší komfort prezliekol aj suché prádlo.

Stúpanie na Malú Smrekovicu je ideálne na zahriatie vychladnutých nôh po bufete. Po zelenej značke smerom na Šiprúnske sedlá sa po zvlnenom teréne a prevahou klesaní bežalo celkom fajn, hoci znova som ostal sám. Opäť začalo hustejšie pršať a bahno na zvážnici pod Vtáčnikom už bolo hlboké a nepríjemné. Zatiaľ som sa však stále – aj za pomoci palíc v klzkých zbehoch – zostával čistý a bez pádu, hoci pri niektorých pokĺznutiach som mal na mále.

Prvý pád prišiel až tesne pred posledným bufetom – na zjazdovke – hoci som išiel v klzkom zbehu dosť opatrne, na mokrej tráve som sa aj tak zviezol na blate. Malo to však iba kozmetické následky. Na bufete som sa veľmi nezdržiaval, iba utrel ruky od blata, doplnil fľašku a hor sa na posledný zákusok na Sidorovo.

Sidorovo a do cieľa

Chvíľu som sa vystrašil, som si myslel, že limit v cieli je o 19:00, to bol zhruba čas, ktorý som si v hlave vyrátal do cieľa a mal by som čo robiť, aby som to stihol. Po rýchlom prezretí stránky na mobile som sa ukľudnil, že je to až 20:00, tak to bolo v suchu.

Sidorovo ma – na rozdiel od vlaňajška – neprekvapilo, dokonca ma tento 500-metrový kopec prekvapil príjemne tým, že v lese pod stromami až tak šmykľavo nebolo. Vystúpal som ho pekne v tempe, dokonca segment mi vyšiel rýchlejší ako vlani. Stratil som však v dlhom zbehu po mokrých koreňoch, kde som išiel dosť opatrne, navyše mi dolu kopcom už aj stehná začali odchádzať, tak som musel brzdiť viac palicami. Obehli ma dvaja bežci, ktorých som sa v zbehoch držať nedokázal.

Do cieľa som dobehol 3 minúty po 19:00, čiže v čase o vyše pol hodiny pomalšom ako vlani. Trúfal som si na čas minimálne o hodinu lepší, na druhej strane som bol rád, že som to dobehol bez zranení a teším sa na ďalšie trailové výzvy. V pláne mám 27. augusta Zázrifské pobehaňä – Ultramagura 71, snáď to vyjde.