Ultra Fatra – krásny, no ťažký trail hrebeňom Veľkej Fatry

Keď som pred zhruba štyrmi rokmi objavil 55-kilometrový trail Ultra Fatra, vedel som, že sa raz na štart postavím. Hrebeň Veľkej Fatry patrí k mojim najobľúbenejším destináciám na Slovensku, no dlhé roky mi termín behu kolidoval s festivalom a pracovnými povinnosťami na ňom. Tento rok sa všetko podarilo a tak som si ho do kalendára poznačil ako jeden z vrcholov mojej trailovej sezóny.

Príprava a ladenie formy

Po otvorení registrácie som sa zaregistroval medzi prvými. Účasť mi trochu skomplikovalo to, že som o deň prešvihol zaplatenie štartovného, vďaka čomu som sa dostali iba do pozície náhradníka, tá sa však po pár dňoch vďaka ústretovému prístupu organizátorov a odhláseniu jedného z prihlásených zmenila na pevné miesto v štartovej listine. Testom bol 41-kilometrový Turiec Trail pred dvoma týždňami čiastočne kopírujúci časť prebehu po hrebeni medzi Krížnou a Ostredkom.

V príprave ma trochu vystrašili seknuté kríže týždeň pred pretekmi, ale po dvoch dňoch nútenej bežeckej pauzy sa všetko obrátilo na dobré a krátkymi tréningami som sa udržiaval vo forme. Tú som vyladil asi dobre, keďže ranné hodnoty z aplikácie mySASY mi ráno pred pretekmi ukázali najvyššiu tohtoročnú hodnotu kompenzácie (131) a potenciál na 10-12 hodín tréningu. Aj keď som nemal pred pretekmi žiadne ciele ani plány, skôr som dúfal, že sa v cieľovom čase priblížim k desiatim hodinám.

Deň D

Predpoveď počasia na deň D nebola veľmi priaznivá. Silný dážď a predpoveď búrok posunula štart o hodinu neskôr, čo som sa dozvedel z facebooku až cestou na štart v autobuse. Na štarte v Harmanci sme sa pod prístreškom schovávali pred hustým dažďom a k pokoju neprispievali ani blesky a hromy, ktoré mali zmeniť trasu a namiesto behu po hrebeni pred Krížnou sme sa bleskom mali vyhnúť stúpaním dolinou.

Na štarte som sa netlačil a zaradil som sa až do poslednej štvrtiny poľa. V hustom daždi sme sa blatom posúvali (k behu to malo ďaleko) na prvý kopec Japeň. Šmykľavý blatistý zbeh z neho som aj za pomoci palíc zvládol bez pádu. Na Starých horách na prvom bufete dážď pomaly ustával, tak som sa po pohári koly dozvedel, že hrozba búrky pominula a že platí pôvodná trasa. Dlho som sa na bufete nezastavoval, vyrazil som zo skupiny prvý a to ma po chvíľke nepozornosti stálo zbehnutie z trate a asi 500 metrov navyše.

Cestou na Majerovu skalu som sa postupne skupinkou posúval vpred, hoci opäť to bolo iba striedanie chôdze s pobehnutím na miernejších úsekoch. Na Majerovej skale dážď ustal, tak sme mohli pozorovať pekné výhľady s odparujúcou sa vodou v dolinách. Pri hrebeni medzi Krížnou, Ostredkom a Suchým vrchom som sa tešil, že si aj trochu pobehnem, ale aj tu šmykľavé blato v kombinácii s vysokou mokrou trávou beh značne komplikovalo. Úsek medzi Suchým vrchom a Chyžkami patril k najkrajším, dalo sa tu konečne behať bez kĺzania po blate. Chata pod Borišovom bola druhým bufetom, ja som ju nazval „Chata-morgána“, lebo sa zdalo, že sa nám s pribúdajúcimi kilometrami ako fatamorgána vzďaľuje.

Na bufetoch som sa zdržal vždy dlhšie, doplnil som tekutiny aj do fliaš, niečo popil (hlavne kolu), niečo zjedol, tak sa mi vždy skupiny, s ktorými som bežal, rozpadli a postupne som ich najbližšie minúty a kilometre dobiehal. Úsek medzi druhým a tretím bufetom na Smrekovici sa mi zdal pocitovo najdlhší, po strmých a dlhých stúpaniach na Ploskú a Rakytov začalo pripekať slnko a kilometre ubiehali veľmi pomaly. Na Smrekovici som si dal aj chlieb s masťou a oškvarkami + čapovanú Plzeň a hoci sa mi po takomto výdatnom natankovaní ťažšie do kopca rozbiehalo, tento úsek sa mi potom bežal dobre. Sám som bol prekvapený, koľko mám ešte energie a ako predbieham jedného bežca za druhým (niektorých aj tých istých, ktorí mi znova ušli po dlhšom zastavení).

Na poslednom bufete pod Malinným Brdom som už nejaké „tankovanie“ neplánoval a hoci som ešte 7 kilometrov pred cieľom niečo zjedol a vypil, skôr ma to z tempa vyviedlo. Vedel som, že ma čaká ešte posledný strmý „zákusok“ na Sidorovo. Ten kopec mal síce iba 500 metrov, sklon na segmente však ukazuje hodnotu vyše 50 percent, tak to bola riadna strecha. Ani zbeh nebol veľmi príjemný s množstvom koreňov a po stovke bežcov vydratým povrchom neumožňoval veľa behu. Ten som si užil až na posledných troch kilometroch a do cieľa som dobehol s úsmevom, keď som minútu pred sebou ani za sebou bežcov nevidel, nebolo kam sa ponáhľať. Vychutnával som si záver pekného dňa s pocitom, že v cieli ma čaká starostlivá manželka a čapované pivo.

Aj keď ten čas nakoniec bol až 11 hodín a 28 minút, čiže zhruba hodinu a pol za hrubým optimistickým odhadom a pár miest za prvou stovkou. Pod sklz sa podpísalo aj šmýkanie a neefektívne vynaložená energia na klzkých blatistých úsekoch, dosť času stráveného na bufetoch a nejaké minútky z času mi zobralo aj fotenie a vizuálna dokumentácia zážitkov. Občas som síce vďaka kochaniu sa prírodou a krásou kopcov zle došliapol, našťastie sa to obišlo bez zranení. „Moving Time“ na Strave mi vyhodnotil čas 9:36 h, čo znamená, že som sa takmer 2 hodiny nehýbal. Nešlo mi však primárne o umiestnenie, ale hlavne o zážitky a dobrý pocit z behu. Nepociťoval som počas celého behu žiadnu výraznejšiu energetickú krízu alebo bolesť, trochu ma občas bolel chrbát, zbytočne som si naplnil 2-litrový hydrovak s jonťákom, z ktorého som vyše polovicu doniesol do cieľa, rovnako som predimenzoval aj náklad rôznych tyčiniek. Na bufetoch bolo všetkého dostatok, tak som do zásob v batohu siahal len minimálne.

Predpokladal som, že po dobehnutí a toľkých strmých a dlhých zbehoch ma budú bolieť kolená a stehná z že budem pár dní imobilný a nebudem môcť zliezť dolu schodmi. Paradoxne aj na druhý deň je všetko v poriadku a nohy bolia iba ako po nejakom bežnom tvrdšom tréningu v kopcoch. Asi mi v tom dosť pomohli aj palice, ktorými som si pomáhal nielen v stúpaniach, ale aj pri brzdení v strmých a šmykľavých zbehoch.

Mojím vrcholom sezóny bude o mesiac Ponitrianska stovka, ale medzitým otestujem aj to, či dokážu moje nohy bežať aj po rovine a asfalte na Rajeckom maratóne o 2 týždne.