Maratón Pohronským Inovcom – rýchly jarný trail

Po uvoľnení opatrení sa sezóna rozbieha rýchlym tempom, kalendár sa pretekmi zapĺňa tempom rýchlejším, ako by sme chceli stihnúť a fyzicky zvládnuť. Mňa čaká začiatkom apríla jeden z vrcholov sezóny – UltraLanovka pre Plamienok. Chcel som preto svoju kondíciu otestovať na niečom menej náročnom. Pred pár rokmi by som nepovedal, že horský maratón s prevýšením 1500 metrov budem pokladať za niečo ľahšie a kratšie :-).

Preteky ako tréning?

Častým výrokom býva konštatovanie, že najlepší tréning sú preteky. Ja nie som celkom stotožnený s týmto citátom. Preteky sú samy o sebe niečím výnimočným a keď sa postavím na štartovú čiaru, ťažko sa krotia emócie a adrenalín a vždy chcem v rámci možností podať čo najlepší výkon. Tento maratón som však bral vyložene ako testovací. Potreboval som si na dlhšom behu otestovať svoje tempo, kondíciu, pulzy po dlhej zime, otestovať niektoré zmeny v stravovaní, nové palice, či nové topánky La Sportiva Akasha.

Prihlásenie na tento beh bolo spontánne – zhruba 3 týždne pred štartom som promptne zareagoval na ohlásenie posledných voľných miest v štartovke. Okolie Novej Bane nemám veľmi zmapované ani pobehané. Iba niektoré asfaltové cesty som poznal z cyklistických výletov pred vyše tridsiatimi rokmi. Pridal som sa do auta k rýchlej prievidzskej úderke a nerozlučnej dynasportovskej dvojičke – Simona Hudoková a Martin Jakubis. Oboch som pripravil na to, že asi budú na mňa v cieli čakať dlhšie, lebo sa nechcem týždeň pred Lanovkou úplne rozbiť a chcem to ísť aeróbne – len ako svižný tréning dlhého behu. Trať som detailne nepoznal, bol som pripravený aj na časy do 6 hodín, ak by sa v stúpaniach a zbehoch šmýkalo, no Jakub Pediač pred štartom vravel, že trať je rýchla a behateľná.

Na štarte

Tým, že som tieto preteky nebral smrteľne vážne, iba ako doplnok prípravy, tak som aj hlavu asi oklamal, že o nič nejde a tak bol spánok celý týždeň dostatočný a výdatný. To je u mňa polovica úspechu, už nechcem zopakovať podobné akcie – ako posledná Ponitrianska stovka po prebdenej noci. Na preteky som formu špeciálne neladil, od behu som si dal iba 1 deň pauzu, tú som však vyplnil intenzívnou aktivitou v „záhradnom fitku“. Po teplom jarnom týždni zliezla z hôr väčšina snehu. Nevedel som, či sa na zvyšku snehu ľadu, snehu a blate nebude šmýkať, tak som si palice na trať zobral – aj kvôli ich otestovaniu, aj kvôli tomu, nech si ramená zvykajú na záťaž.

Na trati

Štart sa mnohom podobá na začiatok spomínanej Ponitrianskej stovky, tam tiež hneď v meste stúpame po pomerne strmých cestách v Handlovej. Nejako som sa nehnal a neplašil, kontroloval som si pulzy, či som tempo neprepálil a pohodovým tempom som stúpal v strede poľa pretekárov (a psov). Trať mala v podstate dve stúpania. V prvom stúpaní Rudnou magistrálou na Veľký Inovec sa striedali kratšie strmšie pasáže, kde som zapojil do činnosti aj palice, s krátkymi oddychovými úsekmi.  Tak to vďaka pestrosti ubehlo celkom rýchlo. Na Veľkom Inovci som sa ocitol sám – za a aj predo mnou nikto, tak som si do zbehu pustil hudbu do slúchadiel. Zbeh bol taktiež – okrem dvoch kratučkých úsekov po snehu – rýchly a bezpečný. Po mierne zvlnených lúkach, ktorým zatiaľ tesne po zlezení snehu ešte chýbala zeleň, sme sa dostali k prvému bufetu.

Dal som si záväzok minimalizovať časové straty na bufetoch a príliš sa nezakecávať. Na Ultra Fatre aj na Ponitrianskej 100 som si spätne po pretekoch zanalyzoval prestoje a dospel som v vysokému číslu, ktoré sa po sčítaní vyšplhalo nie do minút, ale do hodín. Veľmi ľahké je minútu v bufete pri debatách stratiť a minúta na behu sa potom na trati krvpotne dobieha. Aj napriek tomu ma kvôli približne 6-7-minútovému zdržaniu na občerstvovačke  obehla „liptovská“ skupina.

Po bufete som usúdil, že síl mám dosť a už sa veľmi šetriť nebudem, do cieľa je to „len“ 25 km a tú ťažšiu časť máme za sebou. Trať klesala po asfalte, nabral som dobré tempo, napriek minimálnej námahe a pulzoch pod kontrolou sa kilometrové medzičasy začínali štvorkou. Po dlhom asfaltovom úseku prišlo tiahle stúpanie Osnou dolinou, ktoré vrcholilo až pod Malým Inovcom. Toto je typ kopcov, ktoré mojim osemdesiatim kilám celkom sedia. Radšej mám takéto dlhé tempovo-silové kopce, ako strmé výbehy. Celý kopec som v tempe vybehol bez toho, aby sa pulzy vyšplhali k anaeróbnemu prahu. Podarilo sa mi obehnúť asi 10 bežcov a bežkýň – paradoxne väčšina z nich ma predtým obehla nie na trati, ale tradične v bufete. Až posledné trochu strmšie stovky metrov som vidiac, že môj beh je takmer rovnako rýchly, ako chôdza dobiehaných bežcov, prešiel do chôdze.

Po krátkom zbehu prišli asfaltové a šotolinové cesty po kopaniciach, tam trochu začalo fúkať a na chvíľku som vyšiel z tempa. Na bufete som sa tentokrát veľmi nezdržiaval, aby mi neušla zhruba 5-6-členná skupinka. Vody som mal dosť, dal som si len glg koly, tabletku so soľou a 1 gel. Zbeh som nepoznal, tak som chcel mať pred sebou niekoho, aby som vedel, koľko si môžem dovoliť. Na krátkych kopcoch pred samotným zbehom sa mi podarilo skupinku doraziť a odskočiť z nej. Keď Majka Kubová (bežala týždeň po kovide, ale v zbehoch to poznať nebolo) pustila zbeh po lístí dolu zvážnicou s pár kameňmi a výmoľmi, povedal som si, že to skúsim napáliť aj ja a tempo z kopca som už udržal až do cieľa.

Trať Maratónu Pohronským Inovcom sa mi páčila a aj mi typovo sedela. Teraz bola oproti tradičným termínom posunutá o mesiac neskôr. Vyšlo to tak na čas, kedy v prírode ešte chýbajú farby. No ak vyjde takéto jarné počasie bez snehu a blata, tak je trať mimoriadne rýchla. Očakávanému víťazovi Majovi Priadkovi, ktorý začal tak zhurta, že skoro prešvihol hneď prvú zákrutu po štarte, sa časom 3:12 h nepodarilo prekonať traťový rekord, sám v cieli povedal, že ten je tu nasadený veľmi vysoko.

V cieli

Môj čas sa nakoniec zastavil na 4 hodinách a 48 minútach, čo bolo rýchlejšie ako som plánoval a parťáci tak na mňa v cieli nemuseli čakať. V absolútnom poradí to stačilo na 41. miesto, takže výrazne v prvej polovici výsledkov. Vekové kategórie sa na väčšine trailových behov nevyhlasujú, tak neviem, koľko 50 a viac-ročných ma v mojej vekovej kategórii predbehlo. Ktovie, ak by som sa po prvý bufet na 18. km nešetril a nemal v hlave UltraLanovku, koľko minút by som dokázal z času skresať. Pocitovo to bol zatiaľ môj najlepší pretekový trailový beh, hoci tento nemal prívlastok ultra. Vyzerá, že zimná príprava nebola celkom márna, hoci oproti vlaňajšku mám aj kvôli dvojtýždňovému tréningovému výpadku začiatkom februára po chorobe, ktorá prišla tesne po darovaní krvi, mierny deficit objemových kilometrov a aj pár kíl navyše. Tento rok som to trochu vykompenzoval silovou prípravou, momentálne ma neblokujú a neobmedzujú žiadne zranenia, tak to snáď vydrží a sezóna bude fajn. Verím, že podobne pozitívny report budem o týždeň písať po premiérovej 24-hodinovej UltraLanovke.

Záznam môjho behu na Strave

Oficiálna stránka behu

Výsledky behu

Blog Petry Navrátilovej s reportom z maratónu

Facebooková stránka Maratónu Pohronským Inovcom

Kompletná fotogaléria Eriky Jauschovej

Pár fotek z môjho mobilu

Peter Cagáň – facebook.com/peter.cagan – facebook.com/behaj.net –  www.strava.com/athletes/petercagan

Pripravované články: Bežecká obuv La Sportiva, rozhovor so Simonou Hudokovou.